Ak prestane byť Dukla fundovanou učiteľkou slovenského národa, náš národ slovenský začne vymierať.
Tento príspevok píšem ako verejnú odpoveď všetkým, ktorí sa ma pýtajú už viac mesiacov na to, ako vnímam súčasné dianie vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica, v pozícii autora kníh Naša Dukla pod Urpínom, Slzy zlata z divokej vody, Cesta na Olymp a Svedectvo veliteľa. Rovnako ako autora i množstva iných mojich publicistických žurnalistických výstupov prostredníctvom elektronických médií, hlavne v minulosti, predovšetkým zameraných na osobnosti s logom Dukla Banská Bystrica.
Dnes sa dejú vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica veľké zmeny.
Odpovedám, že mi súčasnosť dovolila v tichosti tohto roku osláviť 75. narodeniny svojho života, v ktorom na večnosť zostane v mojom vedomí a svedomí pravda podložená faktami. Faktami nenahraditeľnými a nezastupiteľnými s logom Dukla. Logom Dukly historickej pri Svidníku, ale i športovej, tak v Prahe ako i v Banskej Bystrice. Loga, ktoré je s úžasným rešpektom vážené v širokom svete do dnešných dní.
Osobne som sa ho v širších konkrétnych súvislostiach po prvý raz dotkol už v 12 rokoch svojho života na historických Troch duboch a o rok neskôr na pražskom Strahove. Pred futbalovým zápasom vtedajšieho štvrťfinálového súboja Európskeho pohára majstrov medzi Duklou Praha a Benfikou Lisabon. Bol som ako chlapec, zo zemplínskej slovenskej dedinky Nižného Hrušova, v Prahe na Strahove, medzi 55 000 prítomnými divákmi a tlieskal v neopísateľnej predzápasovej atmosfére, keď záložník pražskej Dukly Josef Masopust preberal Zlatú loptu – ako najlepší futbalista Európy v roku 1962.
Dukla pre moju maličkosť znie hrdo aj na Honte, presnejšie v Dudinciach, kde píšem svoju verejnú odpoveď, pýtajúcich sa na súčasnosť v terajšom Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica.
Verím, že slávne logo Dukly si slovenský národ od seba odrezať nedá. Ani historickej, ani športovej. Ak sa ticho o slávnych, ako príkaz či rozkaz, pre žijúci národ dostáva po dávkach nebadane, ale cielene na svetlo sveta, šíri sa smútok nechcený a cielený, blíži sa poroba vlastnej histórie. Histórie hrdinov vlastného národa. Cítiť chlad, lebo srdce pritŕpa, svetom sa šíri ľudská zloba, cielene sa niekto snaží prepisovať históriu.
Tak statoční bojovníci opradení hrdinskými bojmi proti krvilačnému fašizmu, ako aj špičkoví športovci Dukly, ich tréneri, realizačné tímy, pre mňa roky predstavovali, a predstavujú, úžasne bohatú pokladnicu, tak športových ako aj ľudských hodnôt. Skutočné hodnoty pre životy všetkých sa patrí sprístupňovať úprimne a pravdivo svetu, tak prostredníctvom bežnej komunikácie, ako i médií, prostredníctvom kníh či filmu. Ak sa toto nedeje, stalo sa niečo nezdravé – naprieč spoločnosťou sa šíri choroba.
Ako naznačujem konkrétne v tomto príspevku vyššie, pre mňa sa Dukla stala učiteľkou športu už vtedy, keď som ešte ako 13-ročný videl na Strahove preberať Zlatú loptu magazínu France Football za rok 1962 záložníkom Dukly Praha Josefom Masopustom, ktorého vtedajší športoví novinári vyhlásili za najlepšieho futbalistu Európy.
Spoločná anketa Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) a magazínu France Football, s názvom Zlatá lopta FIFA, sa už dnes neuskutočňuje. Obaja usporiadatelia sa rozhodli nezávisle od seba udeľovať vlastné trofeje pre najlepšieho hráča planéty, počínajúc rokom 2015. Podobne IFFHS či iní.
„Naša dohoda vypršala v januári a s France Football sme sa dohodli, že ju nepredĺžime,“
oznámili vtedy zástupcovia FIFA.
„Francúzsky špecializovaný časopis France Football začal udeľovať Zlatú loptu v roku 1956 na základe hlasovania novinárov z celého sveta,“
reagovali zodpovední.
Moja vnútorná dohoda, so sebou samým, zostala rovnaká aj po novembri 1989. Roky som pozorne sledoval, predtým ale aj potom, a naďalej tak robím – naše i zahraničné médiá, aby som sa mohol dôsledne učiť z bohatej histórie športu Dukly. Prostredníctvom jej dosahovaných výsledkov so športovou špičkou planéty od jej protagonistov. A tomu, čo zdobí ľudské dobro, aby som spoznával cesty vysokého športového majstrovstva našich, slovenských olympijských víťazov, majstrov sveta, Európy, ich trénerov, lekárov, fyzioterapeutov, funkcionárov a potom to mohol šíriť ľuďom, ktorí nemajú čas, často ani možnosti vydať sa takými chodníčkami bádania a spoznávania.
Olympijsky víťaz Jožko Pribilinec mi v jednom rozhovore povedal, že on bojoval v Soule za národ! Uveril som mu a zostal v takej viere dodnes, lebo kto mohol aspoň sčasti nazrieť do vnútorného nastavenia, napríklad nášho, na medailové zisky najúspešnejšieho slovenského športovca Miška Martikána, musel pochopiť, čo taká hodnota zdobená v 2 prípadoch aj olympijským zlatom, znamenala a znamená!
Z mnohého sa dá učiť – čo bolo napísané i životmi ďalších olympijských víťazov. Čo bolo priblížené Slovákom i svetu športovej rodiny o Elene Kaliskej, Františkovi Kunzovi, Antonovi Tkáčovi, Anastasii Kuzmine či Matejovi Tóthovi, ktorí úžasne vyzdobili jagavým olympijským zlatom logo Dukly.
Kto taký majestátny prvok svojmu národu zámerne zahmlieva, cielene nepriblíži, nedá úspechy a prednosti takého športovca na známosť širokej verejnosti, iste má za lubom niečo nekalé. V mútnych vodách sa často nachádza semenište rôznych spoločenských chorôb. Aj takých, ktoré dnes existujú v encyklopedických slovníkoch pod výrazom: rukojemníci! Nuž a urobiť si rukojemníka z čitateľa? Zo športového fanúšika?… To, veru, nebodaj nie! Potom, čo šport a olympijská charta, čo šport a sebadisciplína, čo šport a zdravie, zdravý národ… a čo šport a fair-play…
Keď Dukla Banská Bystrica oslávila 50. výročie svojho vzniku dňa 5. októbra 2017, pribudla o ľuďoch v nej ďalšia knižná publikácia. V priestoroch Robotníckeho domu v Banskej Bystrici mi viacerí, ako autorovi knižky Svedectvo veliteľa, položili otázku, čo pre mňa ako autora znamená táto kniha.
Snažil som sa odpovedať slovami, ktoré sú obsiahnuté v napísaných riadkoch aj tohto môjho úprimného verejného vyznania. Ak by ste sa ma opýtali, prečo práve také vyznanie, tu je vysvetlenie.
Od lenivosti hrdzavie rozum, buduje sa zlozvyk a chorľavie zdravé srdce, nepravdou a rozbíjaním ľudskej kvality vzniká zase semenište pre krádež. Takto sú cielene podsúvané pohromy pred múdrych ľudí a modly pre hlupákov. Práve tí múdri mi to na príkladoch forsírujú. Aj na tých najčerstvejších – zo súčasného Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.
Som nesmierne rád, že mi život dovolil, aj prostredníctvom môjho športovania v pražskej aj v banskobystrickej Dukle a každého športu v Dukle, pri Dukle a s Duklou, spoznávať ľudí, ktorí učia dotýkať sa múdrosti, umožňujú vnímať plnými priehrštiami skromnosť a krásu, ktorí sa dokážu deliť o duševný pokoj a ľudomilnosť, jej vnútornú nádheru. Teší ma, že existujú autori i ihriská, priestranstvá, média i sály, kde sa šíri krása, dobro, úspechy športu vyše polstoročnice pozitívneho fungovania Dukly Banská Bystrica, aj prostredníctvom kvality slova i fotografie.
Keď okrem iných, vyprevádzali knihu (viď úvodné foto sprava doľava – pozn. autora) Svedectvo veliteľa k čitateľovi prezident SOV Anton Siekel, športový redaktor RTVS Milan Stanko, 2-násobný olympijský víťaz Michal Martikán, olympijský víťaz František Kunzo, dlhoročný riaditeľ Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, v tom čase primátor mesta Ružomberok generál Igor Čombor, 11 rokov veliteľ Dukly Banská Bystrica, plukovník vo výslužbe, Ivan Čierny, o ktorom je podstatná časť knihy, 2-násobná olympijská víťazka Elena Kaliská, celkom vľavo autor článku a ostatní, ktorí vytvorili svojou účasťou na tomto akte dôstojné dekórum.
Celý akt sa odvíjal od úvodného slova zaslúžilého umelca a nositeľa Pribinovho kríža II. stupňa Juraja Sarvaša. Zúčastnilo sa ho bezmála 100 priaznivcov športu Dukly Banská Bystrica, ale aj vyznávačov umeleckého slova či dobrej knihy. Nechýbali medzi nimi ani zástupcovia zo sesterskej Dukly Praha, medzi ktorými bol aj riaditeľ AŠK Dukla Praha, plk. Ing. Jaroslav Priščák, PhD.
Dňa 8. augusta 2025 (pred 2 dňami), odhalili vysoko postavení funkcionári slovenskej telovýchovy, pred administratívnou budovou Dukly Pamätnú tabuľu brigádneho generála Ivana Čierneho.
Je realitou, že zosnulý už čítať tieto riadky nebude, ani jeho zosnulí spolupracovníci v Dukle, podplukovníci Jiří Synek, Miroslav Martinák a ďalší, ktorí náročnosťou, vysokou odbornosťou, vlastnou zodpovednosťou a hlavne ľudským srdiečkom a pozitívnou kreativitou, prostredníctvom loga Dukla a jej kvalitných športovcov, tesali zdravé prostredie nielen pre zástoj medailistov z najprestížnejších svetových a európskych podujatí, ale zároveň vychovávali aj mládež. Brúsili, trénovali, učili komunikácii a životu, láske k domovine a k rodnej hrude, tých najtalentovanejších športovcov, zo širokého zástoja priemerných.
Len pre ilustráciu, športovci s logom Dukly Banská Bystrica, získali v rokoch 1973 – 2024 na OH, MS, ME, MS juniorov, ME juniorov, na MS armádneho športu, na Svetových bojových hrách, ale aj na EYOF, celkom 1 167 medailových umiestnení. Na OH napríklad 13 zlatých, 9 strieborných a 8 bronzových, na MS 109 zlatých, 110 strieborných a 114 bronzových.
Viem, aj tieto riadky sú o spomienkach. Múdrejší mi pošepli, že spomienky neprežijú, ak sa nevynárajú a nespájajú so spomienkami iných. Preto viaceré už napísané, alebo ešte nedokončené knihy o Dukle a športe.
Ani široká škála závislostí nemá dlhé roky mlčania. Rovnako ani pravda vždy nekričí, niekedy len šepká. V takom prípade ide vlastne o hľadačov pravdy, ktorí dokážu načúvať minulosti, v prítomnosti, pri modelovaní budúcnosti. Zoberme si dnes napríklad situáciu v súčasnom Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica, vo vlajkovej lodi slovenského či pred tým spolu s Duklou Praha československého športu.
Existujú určité priznania, alebo šepkané pravdy, čo sa dnes skrýva za 450-miliónovou hodnotou súčasného Vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica?… Také tvrdenia, a ďalšie súvisiace, sú šírené už nielen Slovenskou republikou, ale aj blízkym zahraničím. Na také tvrdenia zatiaľ odpovede od fundovaných a zodpovedných neexistujú.
