Tá smutná správa o smrti pani Libušky Šafránkovej nás zastihla v aute na ceste späť domov, na Slovensko, keď sme sa usilovali s prezidentom Spoločnosti slovenských velikánov skontaktovať s ďalšou veľkou osobnosťou našich životov, s hokejovým velikánom Jaromírom Jágrom v Kladne. Pre mnohých z nás, v stredu, v deň neočakávaného, náhleho úmrtia, pani Libuše Šafránkovej. Z rozhlasového prijímača pri prechádzaní jej rodným mestom Brnom (*7. júna 1953) – sme sa o tom dozvedeli 9. júna tohto roku 2021. Zomrela v tento deň ráno v Prahe – na druhý deň po jej len 68. narodeninách.
S pani Libušou Šafránkovou sme sa mnohí stretli viackrát osobne, hlavne v roku 1996, kedy sa zrodil obšírny rozhovor pre farebný, v slovensko – česko – anglickej mutácii písaný štvrťročník Závislosť. Bola, a na večnosť pre nás zostane, symbolom ženskej nehy, krásy, úprimného slova matky, stelesnením ľudského dobra.
V tom pamätnom roku sme spolu sedeli dobré 2 hodiny. Nakoniec pre čitateľom autorizovala rozhovor, ktorý vyšiel vo 4. čísle spomenutého časopisu v roku 1996.
Aj vtedy nám, okrem iného, nevtieravo povedala:
„Čas od času si človek uvedomí, že život má skutočne veľkú cenu a že by si každý z nás mal pustiť k sebe, do svojho vnútra, len to, čo stojí za to.“
Roky napĺňalo väčšinu jej času, pravda okrem rodiny, hlavne divadlo. Starosť o svojich najbližších, chod domácnosti pociťovala ako každodennú nutnosť.
„Vďaka Bohu“
– zdôraznila a presne si ju dovoľujeme aj tu citovať –
„sa nám to s manželom, ktorý má rovnaké povolanie a tak isto pochopenie, zvládať. Divadlo ma veľmi pohlcovalo, ale boli to roky, báječné, nádherné, učenícke, napĺňané každodenným hľadaním a pocitom dobrodružstva odkrývania hereckých možností. Zažila som mnoho nádherných zmysluplných stretnutí s ľuďmi a úlohami. Napríklad, mohla som byť pri tom, keď v činohernom klube vznikal nový herecký štýl. V období, kedy Otomar Krejča pôsobil ešte vo svojom Divadle za branou. Spolu s tímom ľudí naladených na jednu vlnu, ktorí sa dokázali navzájom inšpirovať a obdarovávať pracovne a ľudsky. Dokázali sa vyhecovať – podnietiť, zapáliť, v tom najlepšom slova zmysle a pritom si nič nezávidieť. Vôbec som nepochybovala o tom, že moja energia bola ústretovo nasmerovaná správne, podľa reči vlastného srdiečka, i keď to bolo i za cenu zdravia. Keď dostanete napríklad horúčku, chrípku a večer vás nemá kto zastúpiť“…
V tom spomínanom roku 1996 mnohým ani štipkou neprišlo čo len pomyslieť, že tieto slová veľmi empatickej, a skutočne zlatej svetovej Popolušky, budú po rokoch tvrdým, ale pravdivým svedectvom hlavnej príčiny jej skorého odchodu z tohto sveta, kde sme ju prostredníctvom filmového plátna radi obdivovali, mnohí často i so slzami v očiach, ľudsky, lebo to najviac ponúkala svojim hereckým kumštom. Ona ho vlastne nosila v sebe samej. Z veľkej časti to bola vec jej etiky, zodpovednosti ku kolegom v rozbehnutom súkolí živého organizmu, prostredníctvom každej inscenácie.
Potvrdenie, žiaľ s veľmi smutným záverom, náhlou smrťou, ako ju dokázalo divadlo celú pohltiť. Ona to vtedy povedala, že by to možno mohlo niekedy viesť aj k seba nivočeniu.
![Safrankova Libuse](https://duklasport.sk/wp-content/uploads/2021/06/Safrankova-Libuse.jpg)
Bola úprimná, ľudská, nehrala sa na veľkú, slávnu herečku, lebo veľkou osobnosťou skutočne bola už v tom čase.
Veľmi múdro, pútavo, pravdivo, dokázala priblížiť i svoje herecké postavy z rozprávkového sveta, ale kto ju mal možnosť spoznávať bližšie, mohol sa presvedčiť ako hereckými postavami dokázala či už v divadle samotnom, ale i na televíznej obrazovke resp. na filmovom plátne, vyvážene obsiahnuť skvelým výkonom každú hereckú postavu, do ktorej ju režisér vybral.
V tom čase bol naporúdzi pre časopis Závislost (Dependence) často aj známy filmový režisér a scenárista Martin Hollý. Hlavne viacerí Slováci, ktorí sme sa podieľali na tvorbe tohto časopisu počas nášho niekoľkoročného pôsobenia v Prahe. A ten nám nie raz povedal:
„Libuška bola nielen k sebe, ale aj k druhým, veľmi úprimná. Veď si len poslúž jej vyjadreniami o koňoch, na ktorých dokázala skvele jazdiť“
… a citoval ju veľmi presne, dokonca v českom jazyku:
„Na koních jsem bývala zvyklá jezdit bez sedla… Němečtí koně byli jako vítr, ty stačilo jen jemně pobídnout a fičeli krajinou jako blesk… V mládí jsem bydlela poblíž jízdárny a ke koním mám kladný vztah…“
K slovám majstra Martina Hollého si dovolíme dodať, na základe vlastného spoznávania, v tom čase živej a tvorivej pani Libušky, že ona prejavom vlastného hovoru vo vás prebúdzala láskavosť. Mala ju v tvári, v očiach, v úsmeve, vo vďačnom pozdrave.
Keď sme sa jej pre časopis Závislost opýtali, čo považuje za svoj najväčší úspech v živote, odpovedala:
„Že sme všetci živí, zdraví, že sme všetci spolu a že sme spolu radi.“
Na adresu závislostí, lebo aj tie boli predmetom nášho rozhovoru, okrem iného povedala:
„Ako laik vidím a vnímam tento problém iba zvonku. Nesmierne som oceňovala vnútorne úsilie ľudí, ktorí dokázali a dokážu vtedy, keď to druhí potrebujú, nezištne pomáhať. Nielen tým, ktorí sa dostali do zúfalých životných situácií a snažia sa hľadať cestu späť, ale i tým, ktorí sú v takom hľadaní tým druhým nápomocní. Sú to podľa mňa malé veľké súkromné víťazstvá, o ktorých v takom prípade podávajú zainteresovaní svoje svedectvá. Tu plač, nariekanie, nepomôžu. Verím, že pre mnohých to môže byť svetielko nádeje v tme. V hľadaní skutočného ľudského dobra a pokoja. Možno aj na tejto celej našej planéte, zvanej Zem.“
Jedno príslovie hovorí:
„Ak zomrie otec, plače duša. Ak zomrie matka, plače srdce.“
Dovolíme si k tomu dopísať:
„Ak zomrie vzácna a národmi uznávaná osobnosť, plačú národy!“
Namiesto prológu tejto nevšednej spomienky: od blízkej osoby pani Libuše Šafránkovej, keď sme pripravovali s ňou rozhovor, šéfredaktorovi vtedajšieho časopisu Závislost (Dependence) Jozefovi Mazárovi sa podarilo zistiť, že pani Libuška miluje karlovarský porcelán.
Po autorizácii jej venoval šálku z karlovarského porcelánu so slovami:
„Až raz budeme sedieť pri podobnej šálke kávy, možno sa vrátime aj k Vašim živým, múdrym, a pre životy nás všetkých, veľmi potrebným slovám.“
Netušili sme, že to príde tak skoro a s toľkým zármutkom. Nevieme ho úprimnejšie vyjadriť!
Česť jej pamiatke!