Už pradávno múdri a vynaliezaví futbaloví organizátori po zrelých úvahách vytvorili dvojičky, ktorým sa vo futbale hovorí súperi, aby tak funkcionári ich klubov, ako i samotní hráči a celé fanúšikovské zoskupenia, mali z futbalovej hry čo najlepší zážitok a tým aj prospech. Vedeli, že oba súperiace kolektívy musia dávať a prijímať. Fair–play spôsobom a dodržiavaním všetkých pravidiel hry i etiky ľudského žitia. Obaja do súboja zainteresovaní by mali mať rovnaké schopnosti sebaovládania.
Preto, že nemajú na dané podmienky už od prírody rovnaké vlohy k tým istým veciam, ktoré sa dejú pred, počas, i po ukončení stretnutia, potrebujú veľmi rešpektovať jeden druhého. Ak sa tak stáva, ukazuje sa stúpajúca kvalita futbalu a jeho užitočnosti pre väčšinu národa ale i to, že len jedna zo súperiacich strán na to nestačí.
Vždy robme aj vo futbalovom dianí ľudské dobro. Samotnou hrou i jej sprievodnými súvislosťami. Niektorých ľudí to poteší, iných ohromí.
Pohľad na to, čo je v prírode a umení, hlavne v tom futbalovom krásne, vzbudí spomienky na tých, ktorých milujeme. Dokonalé šťastie však nie je bežné ani v spomienkach. Dokonca ani v tých futbalových. Naše šťastie sa vždy odvíjalo, a bude tomu tak aj naďalej, od šťastných detí. Preto si musíme rok po roku pripomínať viac a stále dôstojnejšie, ľudí, ktorí takú filozofiu presadzovali svojimi životmi ale dnes už nie sú medzi nami.
JUDr. Bohdan Benedik bol jedným z takých. Vyštudovaný advokát, futbalový nadšenec, milovník prírody ale aj detí. Preto rozumel ich srdiečku. Aj tomu futbalovému. Preto sa postavil do radu k tým, ktorým nebola na Východe republiky, v jednom čase, ľahostajná situácia na úseku práce s futbalovými ratolesťami, futbalovou mlaďou. Nie raz sme sa spolu na túto tému rozprávali. Keď v jednej debate skonštatoval, že dieťa vzdelávané a futbalovo vychovávané iba školou, je nevzdelané dieťa, ba ani nemotivované pre súvislosti futbalové, nekritizoval pedagógov. Ani školský systém.
Upozorňoval svojou živou, len pre jeho spôsob vyjadrovania známou úvahou, že pokiaľ sa bude človeku predvádzať prostredníctvom futbalu s deťmi všetko v dobrom svetle, budú sa v jeho pozornosti zdôrazňovať duchovné momenty života, budú sa viac ukazovať príklady dobroty, mravnosti, kultúrnosti, duchovného spôsobu myslenia, správneho chovania a potom budú podľa toho kľúča formované aj ľudské – funkcionárske, trénerské, pedagogické, i hráčske pohľady na tento svet.
Sám bol príkladom takej cesty. Žiaľ, z nej ho spomedzi futbalových nadšencov, odborníkov a oddaných funkcionárskych odborníkov, vyrvala rýchla, nečakaná smrť.
Tento počerný elegán sa smrti osobne nikdy neobával. Vedel, že strach zo smrti je následkom strachu zo života. Človek, ktorý žije naplno, je pripravený zomrieť kedykoľvek. Bohdan Benedik, keď nad jeho spôsobom života uvažujem aj s odstupom rokov, asi takým bol. Žil naplno pre futbal, ľudské dobro.
Vždy, keď kalendár pripomenie 16. októbra výročie jeho smrti, tohoto roku bolo 15., zvyknem na znak pretrvávajúceho priateľstva v mojej duši robiť odpočet plnenia, povedaného v našich spoločných dialógoch, keď sme sa ešte mohli zhovárať pri priamom pohľade do očí…
Ako krásne mi chvíle v prírode s ním, hlavne počas zbierania húb, opísal nie raz, známy futbalový historik slovenského Východu, Eugen Magda.
Vždy keď sa dostanem k menám a priezviskám Roman Benedik, Ján Baluch, Štefan Czetö, František Sahuľa, najmä v prítomnosti Bohdanovho brata Petra, skryte v sebe uvažujem.
Nesie sa Bohdanov odkaz úprimne súčasným futbalovým svetom? Aspoň tým slovenským?
Potom sa ticho zahľadím do Petrovej tváre, otvorím históriu futbalových aktivít a v nej znova predčítavam, znova len tak pre seba, mená víťazov doterajších usporiadaných 14. ročníkov Memoriálu Bohdana Benedika.
V histórii Memoriálu Bohdana Benedika sú zapísané názvy klubov Tatrana Prešov, maďarského Vácu, Tesly Stropkov, MTK Budapest, MFK Košice, výberu Východoslovenského futbalového zväzu chlapcov do 15 rokov, ŠK Zemplínu Michalovce, VSS Košice a KAC Jednoty Košice. Podaktoré kluby vyhrali turnaj viackrát.
Stále sa však pristavím aj pri rôznych iných menách a priezviskách. Budem konkrétnejší. Napríklad pri mene a priezvisku Peter Szenay. Hej, poznám tohto, pre futbal detí a mládeže, zanieteného človeka. Jeho prácu pre futbal detí, a tento Memoriál Bohdana Benedika zvlášť, možno prirovnať k horiacej svieci. Tá tiež prináša duchovný plameň, vyživovaný spaľovaním vosku vlastnej životnej podstaty, vosku futbalových a životných ideálov, nazbieranom v mravčej futbalovej práci s deťmi.
Ján Kozák je futbalových stratégom. Bol skvelým futbalistom, bol a zostane v mojom myšlienkovom svete, úspešným trénerom seniorskej reprezentácie Slovenskej republiky. Všimol som si na jednom ročníku Memoriálu Bohdana Benedika, bolo to vo chvíli, keď sme sa rozprávali s niekdajším vyspelým ligovým záložníkom slávnych VSS Košice Jožkom Štafurom, práve o ňom, ako skúsenosťami triedi v sebe nitky kvality tohto podujatia. Presne tak to robil pri futbale aj Bohdan.
Zaujímavý názor na prácu a človečinu JUDr. Bohdana Benedika vyslovil tesne po smrti jeho priateľ, vtedy prezident Stredoslovenského futbalového zväzu a viceprezident SFZ PhDr. Jozef Paršo, ktorý okrem iného povedal:
„Tak ako báseň alebo óda na futbal, sa aj futbalový život v súvislostiach, hodnotí nie podľa dĺžky, ale podľa kvality. Bohdanov bol statočný, vysoko profesionálny, popretkávaný láskavosťou a čistotou charakteru i náročnosťou na seba a tiež na druhých!“
Čo k tomu všetkému dodať ak sa chystáme aj takú turnajovo – športovo – spoločensko – etickú úvahu Memoriálu Bohdana Benedika začleniť do obsahu publicistiky Športovej agentúry Dukla?
Hádam iba to, že vďaka chorobe poznáme hodnotu zdravia, vďaka zlu hodnotu dobra, vďaka hladu sýtosť, vďaka únave pokoj. Vďaka Memoriálu Bohdana Benedika zástoj nespomenutých, ktorí si nesmierne vážia hodnoty človeka, lebo ten svojim životom, zďaleka nielen futbalovým, dal pre mnohých dosť pádnych dôvodov písať dejiny detskej radosti a šťastia. Zásluhou futbalu, ale i smrti. Statočnosť mieri k hviezdam, strach k smrti.
