Veľmi sa mi páčila veta, ktorú povedal v širšom slovnom monológu po zápase II. futbalovej ligy dospelých FC Košice – MFK Dukla Banská Bystrica 1:2, v Košiciach, dňa 3. októbra 2020, jeden z domácich funkcionárov: „S chlapcami sa musíme veľmi seriózne porozprávať, musíme sa všetci zomknúť a ukázať celému Slovensku, že slovenský futbal nekončí v Poprade.“
Nerozumel som, kde ňou síce mieril ale mne sa páčilo hlavne konštatovanie…musíme sa všetci zomknúť… Náš súčasný slovenský futbal skutočne veľmi chradne. Pohybujem sa pri ňom na rôznych stupňoch jeho existencie od takmer 15. rokov svojho života, čiže už 55 rokov, ale čím som starší sa mi stále viac a viac potvrdzuje, že hlavne futbalu detí a mládeže naprieč celým Slovenskom nevenujeme takmer vôbec pozornosť z hľadiska spoznávania jeho historických súvislostí i pozitívneho uplatňovania futbalovými životmi preverených futbalových metodík.
Ako to myslím a prečo to píšem? Pamätám si časy, keď medzi žiakmi, či dorastencami, na našom krásnom Východe republiky, do prvoligového futbalu dozrievali od žiackych, cez žiacky a dorastenecký futbal, také vyspelé futbalové osobnosti, akými boli napríklad Jaroslav Pollák v drese VSS Košice, Andrej Daňko v drese Zemplína Michalovce, Jozef Bubenko najskôr v drese Solivaru a potom v drese Tatrana Prešov, Mikuláš Komanický v žiackom a dorasteneckom drese Partizána Bardejov, Pavol Diňa v žiackom družstve vtedajšieho Spartaka Vihorlat Snina, ale menovať by som mohol aj ďalších, samozrejme aj z iných futbalových liahní vtedajšieho futbalu východného Slovenska. Na tie v Stropkove, Rožňave, Spišskej Novej Vsi, Vranove nad Topľou, Humennom, Lipanoch, Sabinove, ale i menších mestečkách alebo i futbalových dedinkách, nehodno zabudnúť.
Ale my v súčasnosti nielen zabúdame, ale ich aj mediálne gumujeme z futbalovej mapy!
V tom čase, ktorý približujem, použitím mien a priezvísk našich bývalých úspešných reprezentantov futbalu, nebol napríklad ani u jedného z uvedených problém poznať trénerov, či zostavy žiackych a dorasteneckých kolektívov prostredníctvom printových médií a počuť sa verejne rozprávať talentovaných chlapcov o ich veľkých futbalových vzoroch z ich vlastných klubov. Vedeli a poznali funkcionárov, štruktúry klubu, ba tí šikovnejší aj kvalitné trénerské, hráčske, či funkcionárske kádre z reprezentačných kolektívov našej krásnej vlasti.
Z MS v Chile 1962 priviezli reprezentanti Československa strieborné medaily, z OH v Tokiu 1964 medaily olympijské, naši slovenskí dorastenci ako 16-roční (napríklad Marek Penksa a Maroš Matejka) ale i ďalší, zlaté medaily z majstrovstiev Európy dorastencov. V tom čase sme ešte nemali zďaleka toľko futbalových kategórií pri mládeži a žiakoch ako ich máme dnes.
Napríklad kategória mladšieho dorastu začala existovať celoslovenskou súťažou o titul majstra Slovenskej a Českej republiky až v roku 1986. A čuduj sa svete. Prvé 2 tituly majstrov Slovenskej republiky získali mladší dorastenci vtedajších ZŤS Košice a o rok neskôr Tatrana Prešov. Toho Tatrana, v ktorom sa trénersky o ich rast v kategórii mladšieho dorastu staral Ján Pinka, ktorý mal asistenta v osobe Milana Eštočina. Vedúcim družstva mladšieho dorastu Tatrana Prešov bol v tom čase Ján Kaleja, neskôr futbalový rozhodca.
Mám na mysli rok 1987. Družstvo tvorili Róbert Baran, Stanislav Zápotocký, Ľubomír Tilický, Adrián Tkáč, Ľubomír Plančár, Pavol Strihovský, Róbert Štofa, Marek Tartaľ, Vladislav Zvara, Ľubomír Puhák, brankár Stanislav Ondrejko, Peter Dzadzík, Jaroslav Janiga, Jozef Kostelník, František Adamčo, Daniel Ferenc, Konštantín Makara, Ján Bednár, Richard Gábor, Maroš Rusinko a Marián Seman.
Zaujímavé, všakže? A predstavte si, tento kolektív dostal po zisku titulu majstrov Slovenskej republiky pozvánku na kvalitný, atraktívny turnaj do Talianska. Samozrejme, túto medzinárodnú konfrontáciu uprednostnil pre finálovým súbojom so Spartou Praha o titul majstra Československa. O titul so Spartou bojoval preto druhý finalista z majstrovstiev Slovenskej republiky, mladší dorastenci Trenčína. Tí v Prahe podľahli Sparte 0:4 a doma prehrali 1:4.
Ak kvalitu mladšieho dorastu Tatrana hodnotíme po vyše 30 rokoch musíme skonštatovať – úžasná kvalita. Mimochodom, Tatran vtedy ten prestížny turnaj vyhral a Jozefa Kostelníka na ňom vyhlásili za najlepšieho hráča. Z vyššie uvedených, z vtedajšej širokej základne, to viacerí dotiahli v dospelom veku až na medzinárodnú futbalovú scénu.
A dnes? Opýtajte sa chlapca, ktorý hrá napríklad vo výbere Východoslovenského futbalového zväzu napríklad 15-ročných chlapcov, kto je trénerom súčasných prvoligových dorasteneckých kolektívov U19 v Slovenskej republike alebo dokonca kto je prezidentom Slovenského futbalového zväzu, či trénerom mládežníckej reprezentácie, napríklad v kategórii U18? Ja som si to v prítomnosti 2 významných trénerských osobností raz dovolil ale viackrát to robiť nebudem. Hanbil som sa z odpovede sám seba.
Keď som bol pozerať na turnaj mládežníckych výberov II. líg v kategóriách 14- a 15-ročných chlapcov toho roku v Poprade, tiež som nebol nadšený úrovňou jednotlivých zápasov, ale ako hrdý rodák z našich Košíc, som sa tešil v kategórii tých starších, víťazstvu výberu družstva z tohto teritória.
V I. lige, okrem Michaloviec medzi seniormi, nemá náš slovenský Východ iných zástupcov a v lige druhej má síce zásluhou Stanislava Vargu a Jozefa Kostelníka 2 skvelých trénerských reprezentantov, lenže pri mužstvách MFK Dukla Banská Bystrica a MFK Skalica. A v užšom kruhu zainteresovaných na postup do I. ligy seniorov ani jediného zástupcu. Dokonca v historicky futbalovo bohatom Prešove futbal v súčasnosti umiera.
Nie je to aj preto, že zabúdame medzi sebou prostredníctvom širšej osobnej komunikácie hovoriť si priamo z očí do očí pravdu? Nepostavili sme namiesto úprimnej fair–play futbalovej hry, už v mládežníckych kategóriách, na prvé miesta prínosy z biznisu, namiesto tých kvalitných, pre futbal mládežnícky, teda žiakov a dorastencov?
Funkcionári súkromných klubov mi môžu povedať pravdu rečníckou otázkou: Čo je teba do súkromného futbalového klubového života? Odpovedám, nič. Ako starý otec, veľký futbalový priaznivec, si prajem návrat k takému futbalu, aký bol za žiackych a dorasteneckých čias, z ktorých som uviedol niekoľko pozitívnych príkladov. Len tak na okraj. Nebolo okresných ani krajských novín, aby sa na ich stránkach nepísalo vtedy o talentovaných futbalových liahňach, o super talentoch pre mužstvá dospelých, o fantastických funkcionároch.
Čo sa dozviete dnes zo sociálnych sietí a klubových webových stránok o mládežníckom futbale? Občas možno, pravidelne prostredníctvom publicistiky, takmer nič.
Iste mnohí dobre viete, kedy sa začal život na Zemi úspešnejšie rozvíjať. Zopakujem to: keď medzi sebou jednoduchí ľudia začali úprimne a slušne komunikovať. Na úvod som si dovolil odcitovať jednu vetu. Podľa mojej mienky obsahuje v sebe veľa metodiky pre úspešnú zmenu. Ale jedno musíme urobiť každý sám – začať od seba samého! A to už vo vlastnom klube. Dotýka sa to aj toho trénera, ktorý si o sebe myslí, že pojedol všetku múdrosť sveta. Prečo aj takého? Ak ju pojedol, nič nezostalo pre tých druhých. Kvalitný futbal sa s chamtivcami robiť nedá ani nesmie. Život nás to naučil a súčasná príroda nás na to aj teraz upozorňuje.
