Jožko, aj keď si nedávno prevzal, ako jeden z viacerých „Pamätnú medailu Gaba Zelenaya“, pri príležitosti jeho nedožitého 100. výročia narodenín, ktorú ti udelila Únia slovenských novinárov (ďalej ÚSN) na sklonku minulého roku, si sa z médií odmlčal. Zakladateľom ÚSN bol práve Gabo Zelenay. Pamätnú medailu udelila ÚSN aj viacerým osobnostiam športu. Ako vnímaš takú aktivitu?
Pre moju maličkosť išlo o vzácne a zvláštne ocenenie. Patrím medzi takých, ktorí, ak by to bolo možné, čo je však utópiou, si želajú hlavne teraz pozvať svoje detstvo. Od rannej mladosti som miloval šport a ten ostal mojou srdcovkou do dnešného dňa. Ten s Duklou zvlášť. S úžasnou skromnosťou a návratmi som sa roky vracal k neformálnej spolupráci a vraciam sa aj dnes k pánovi Zelenayovi, práve prostredníctvom svojho detstva. Túžil, ľúbil som so športom aj športový mikrofón, ale i písané slovo o ňom. Prinajmenšom tak, ako šport. Konkrétnejšie hlavne futbal, hokej, atletiku, aj hádzanú, samozrejme aj úžasné osobnosti zo športu. Hráčke, pretekárske, trénerské, funkcionárske, rozhodcovské, ba i vedecké. Obdivoval som ich a obdivujem do dnešného dňa, tak ako skromnosť, statočnosť a pracovitosť mojej mamky či otca. Keďže mnohí z tých, ktorí formovali môj život, už nie sú medzi nami, poprosil by som svoje detstvo, aby ma aspoň na chvíľu uznalo hodným svojej minulosti a vstúpilo ku mne so všetkými a všetkým, ktorí ovplyvňovali a ovplyvňujú môj život. Pán Gabriel Zelenay bol jedným z takých. Práve pán Zelenay, spolu s pánom Karolom Polákom, pri ktorých som napríklad vyrastal ako redakčný elév, trebárs už pri komentovaní futbalového turnaja o Putovný pohár Roľníckych novín v dedinke Žabokreky pri Martine, v 70. rokoch minulého storočia, mi po odbornej stránke dali veľa do života – so športom a pri športe.
Tí, ktorí ťa dobre poznajú, vedia, že tvoje srdiečko stále bije a doslova vonia históriou Dukly. Tej pri Svidníku, ale i tej armádnej športovej Dukly. Čo ťa tam vtiahlo?
Môj vlastný život a aktívne pôsobenie v Dukle Banská Bystrica, v ktorej som si na Králikoch na prelome rokov 1969/1970 zlomil vážne nohu v členku a tak som sa stal namiesto aktívneho športovca 3. výkonným práporčíkom v jej histórii, alebo ak chceš „staršinom“ vtedajšej športovej roty armádnej Dukly. V panelovom dome na Internátnej ulici (v súčasnosti medzi ZŠ Okružná a kostolom svätého Michala archanjela), v meste pod Urpínom. Už v predchádzajúcej odpovedi som naznačil, že rovnako stále v sebe skloňujem dneškom nedoceňované, a často pokusmi snaživo prekrúcané, odkazy našich starých otcov a otcov v boji proti fašizmu na historickej Dukle pri Svidníku, ale aj cesty, po ktorých sa v športových Duklách rodili olympijskí víťazi, majstri sveta či Európy, zároveň mnohí aj ako nedostižní ľudia, s úžasnou ľudskosťou pre ľudské dobro vo svojich srdiečkach.
Ako si má čitateľ vysvetliť tvoju odpoveď?
To ja neviem. Na to si musí, alebo môže, po prečítaní mojich odpovedí, dávať odpoveď čitateľ sám. V mojom prípade – pri mojich odpovediach – ide o reč môjho srdca. Napríklad v roku 1964 som bol na povstaleckých Troch Duboch pri Banskej Bystrici svedkom živých rozhovorov účastníkov II. paradesantnej brigády. S ich vtedajším veliteľom, armádnym generálom Ludvíkom Svobodom. Mal som 14 rokov a nevedel som pochopiť a ani si vysvetliť, prečo tí odvážni hrdinovia v boji proti krvilačnému fašizmu doslova otcovsky plačú. Dnes tomu rozumiem. Nerozumiem však tým, ktorí všetkých, čo statočne a odvážne so zbraňou v ruke bojovali proti fašizmu, nálepkujú rôznorodo, mnohých však nepravdivo a tak urážajú hanebne i ich potomkov. Tam niekde by som hľadal začiatky svojej odvahy, keď som sa pri historickom Pamätníku II. svetovej vojny vo Svidníku raz, to už v tom čase ako študent SVŠ v Michalovciach, opýtal maršála Grečka, vtedajšieho veliteľa povojnovej armády ZSSR, prečo tu chýba na tomto Pamätníku symbol ženijného vojska? Veď práve ruky ženistov dláždili, srdcami odvážnych a statočných ľudí, cestu k našej slobode, k nášmu životu, pod nebom mieru. A on ukázal na vtedajšieho nášho armádneho generála vtedajšej Československej armády, Martina Dzúra, aby som sa na to opýtal jeho. Práve ženijné vojsko postavilo na historickej Dukle v Československu prvú, v tom čase drevenú, bránu slobody. Ludvík Svoboda dával na oslobodenom území vtedajšieho Československa práve tam prvé vyznamenania našim, v tom čase tým, ktorí za slobodu na historickej Dukle bojovali. Nuž a z toho, ak dovolíš, sa prenesiem k pánovi Zelenayovi, ktorý tiež čestne, s mikrofónom v ruke, slovenským slovom umeleckým, mnohokrát zdobil veľké a cenné víťazstvá nad našimi súpermi na športových kolbištiach doma i vo svete, predtým však bojoval za svoju pravdu, na potláčanie vlastného utrpenia, ktoré dokážu svetu prinášať krvilační ľudia po pomste. Rôznorodo a na rôznych postoch či pozíciách.
O tebe bolo známe, že si sa aj počas socializmu snažil nazývať mnohé pravými menami. Písal si tak, ako si vnímal život?…
Zaujímavá otázka vyslovená tvojim poznaním. Osobne som pracoval v okresných Vranovských novinách necelých 10 rokov. Stranícky život som príliš nevnímal, lebo som už vtedy úžasne miloval šport. Ten bol spoločenstvom, ktoré mi dokázalo do môjho vnútra vlievať nádej, trpezlivosť a chcenie hľadať v sebe ľudské dobro, zároveň učiť sa potierať vlastnú zlobu na druhých, snažiť sa po takej ceste obklopovať múdrymi, statočnými. Bližšie som o tom písal vo svojej útlej knižke „Ja – Ty“, ale okrajovo aj v ďalších. Túto útlu knižku som napísal po nežnej revolúcii, presnejšie po tom, čo som sa snažil dostať z veľkej pliagy, závislosti na alkohole, v pražskom Apolináři, kde som mal, aj po absolvovaní, vedľa seba naporúdzi v ažurite odborníkov na túto tému naslovovzatých, cenených v tejto oblasti celým svetom. Spomenúť môžem, napríklad docenta MUDr. Jaroslava Skálu, ale môžem spomenúť i ďalších a nám sa podarilo, so skupinou niekoľkých bývalých spolupacientov spomínaného zariadenia, priniesť po prvý raz v histórii Československa na mediálny trh médium, ktoré napríklad v tom čase, a neskôr ešte celé desaťročie, oslovovalo slovensko – česko – anglickým jazykom, vďaka obsahu i farebnej grafike, v predanom náklade 16 000 kusov, tak laickú verejnosť ako i odborné kádre z danej sféry. Aj prostredníctvom podaktorých významných športových osobností som sa snažil vnímať pozorne aj svet sociálnej patológie. Náš vtedajší sociológ, pán Martin Bútora vo svojej knihe „Mne sa to nemôže stať“, napísal, že tých odborníkov z oblasti škodlivých závislostí bolo, v tom čase z lekárskych kruhov v Československu, ani nie 5 %. Dodnes, keďže táto oblasť mi nie je vôbec cudzia už vyše 30 rokov, dochádzam postupne k záveru, že úprimných srdciarov za zdravšiu a lepšiu budúcnosť v praktickej sfére na svete, skôr stále ubúda, namiesto toho, aby sa ich rady zvyšovali a rozširovali. Mám na mysli odborníkov – srdciarov. Múdri ľudia z rôznych oblastí nášho života, sa podľa mojej skromnej mienky, aj dnes vďaka situácii, ktorú sme prežívali a prežívame, sťahujú čoraz viac do ulity, lebo múdrym populizmus nikdy šťastie v životoch neprinášal. Snažím sa patriť k tým, ktorí sa držia vo svete dávno známeho: Rozumný človek sa prispôsobuje svetu. Nerozumný sa neprestáva pokúšať prispôsobiť svet sebe. Preto všetok pokrok závisí od nerozumných. Smiešne, podliacke z pohľadu opravdivého vnímania ľudského dobra, ale pravdivé!
Pravda je i tá, že sa pokúšaš roky hľadať svojou písanou publicistikou, ale i hovoreným slovom či scenáristickou nenápadnou televíznou tvorbou, mapovanie súčasnej spoločnosti so zameraním na komunikáciu, hlavne z oblasti športu, futbalu zvlášť, s rešpektovaním a opieraním sa o odkazy realizované súčasnou praxou z filozofie športu, sociológie a psychológie športu. Svedectvom toho je i tvoja najnovšia knižka „Šport, futbal zvlášť očami primátorov, starostov, pedagógov, ale i verejnosti“. Tvojich vyše 20 kníh, ktoré si napísal, to tiež potvrdzujú. Ako vnímaš tento, mnou približovaný pohľad, na tvoju publicistiku?
Aj keď si veľmi vážim tvoje postoje a bohaté skúsenosti k histórii športu, futbalu v Dukle Banská Bystrica desaťročia zvlášť, aj z celosvetových hľadísk, k tvojmu poslaniu popri tvojej inej vážnej robote, tomuto koníčku nevďačnému na čas a bez akejkoľvek odmeny, dovolím si poopraviť tebou vyslovené. Tie doterajšie knihy som nenapísal ja, ale ľudia svojimi životmi, ktorým v nich dávam priestor. Opieram sa o ich životné skúsenosti, ich videnie a chápanie vlastných víťazstiev, lebo všetky knihy som napísal na základe spoločnej komunikácie s ľuďmi a tí mi sebou vypovedané autorizovali. Vždy mi v publicistike išlo o ich historické poznanie a videnie napríklad víťazstiev, ale i prehier v športe či v iných sférach života. Ale tvoja otázka je opäť zaujímavo postavená, ba povedal by som veľmi múdro, vzhľadom najmä k dobe, ktorú žijeme. Ja si napríklad myslím, že kvalitu diplomatického pôsobenia zástupcov Československa, počas ich pôsobenia na našich ambasádach, by sme tiež mali hodnotiť verejne a bežným ľuďom približovať aj prostredníctvom odpočtu v hospodárskom a mierovom spolužití diplomatov samotných. K tomu napríklad pridať ekonomické odpočty na základe toho, čo užitočného pre životy bežných ľudí priniesli či prinášajú, z pohľadu kvality svojej práce na našich ambasádach v zahraničí, kde pôsobili či pôsobia. O tom písať, pravda, nikdy nebudem. Niet na to hodnoverných informácií z viacerých strán a praxou overených.
Počas svojej tvorby som sa vždy snažil, i v budúcnosti, pokiaľ mi moje zdravie bude slúžiť, sa snažiť budem naďalej, zamerať každú komunikáciu spájaním toho, čo dokáže prinášať výpovedné hodnoty o histórii našich životov, aj so športom a hlavne pri športe, s rešpektovaním a opieraním sa o odkazy realizované súčasnou praxou, hlavne z filozofie športu, sociológie a psychológie športu. Nezastieram – aj v porovnávaní s takou komunikáciou, vo vyspelých krajinách sveta, s rešpektovaním historických, dávno prebádaných skutočností. Viem, je to ťažko napísaná veta, ale pýtam sa, ľahké boli a sú naše súčasné životy a životy hlavne ľudí, ktorí bojovali a budovali či budujú túto spoločnosť? Preto som sa snažil a aj mohol osobne napríklad rozprávať s trénermi, ako napríklad, pánmi Venglošom, dlhočizné roky šéfom sovietskeho hokeja Tichonovom, trénerom vodných pólistov Ladislavom Bottlikom, majstrom sveta v ľadovom hokeji Jardom Holíkom či švajčiarskou reprezentantkou Mariou Walliser. Ide o bývalú reprezentantku Švajčiarska v alpskom lyžovaní, ktorá na ZOH v roku 1984 získala striebornú medailu v zjazde a v roku 1988 bronzové medaily v kombinácii a obrovskom slalome. Na MS vyhrala v roku 1987 zjazd a superobrovský slalom. Vo svojej bohatej a úspešnej kariére vyhrala 25 pretekov Svetového pohára a zaujalo nás vo vtedajšom období, že v sezónach 1985/1986 a 1986/1987 získala veľký Krištálový glóbus a má vo svojej bohatej zbierke aj 5 malých Krištálových glóbusov. Na pražskom letisku nášmu časopisu „Závislost“ mi prezradila, že vykonáva predsedu Správnej rady organizácie Stiftung Folsäure Offensive Schweiz, založenej v januári roku 2000, podporujúcej prevenciu vrodených vád, spôsobených nedostatkom kyseliny listovej.
Okrem nej by som mohol spomenúť futbalistu Diega Maradonu či 2-násobného olympijského víťaza Alberta Juantorenu (jeho fantastický beh na LOH 1976 v Montreale na 800 m, s č. 217, so svetovým rekordom časom 1:43,50 min., si môžete pozrieť tu) a ďalších, napríklad aj z iných sfér života zaujímavých ľudí, tak z bývalého Československa či terajšej Slovenskej republiky, ale znova aj z viacerých kútov sveta a nielen z oblastí športu. Od spomenutých rozhovorov nie je spravidla ďaleko k potrebe spoznávania histórie našich životov i problémov sociálnej patológie, ktorá je podobne ako šport, v súčasnosti stále viac a viac, na okraji nezáujmu – danú komunikáciu verejne povýšiť na oveľa dôstojnejší stupienok. Veľmi v tomto smere nastúpila represia a tá nastupuje tam, kde chýba kvalitná prevencia, zbližovanie a nie rozbíjanie národa a národov, ale empatická, východisková a stála komunikácia. Ono v mojom ponímaní platilo a platí, to som počul už na tom spomínanom stretnutí s armádnym generálom L. Svobodom, že včerajšok je históriou, zajtrajšok je tajomstvom, ale práve dnešok je darom. Nie je azda dôležitejší darček, ktorý by som chcel aj týmto rozhovorom venovať svojim čitateľom, ktorých si nesmierne vážim?! A nie je ich málo, ani z oblasti sociálnej patológie, kde okrem alkoholu patria legalizované či nelegalizované drogy, hracie automaty, bulímia či závislosť na moci. Presvedčil som sa o tom veľakrát, azda naposledy v Centre pre liečbu drogových závislostí v Banskej Bystrici. Verím, že múdri ľudia so mnou zostanú v komunikácii naďalej…
