Jeho život bol, je, a veríme, že ešte dlho bude, spojený aj so svetom športu. V marci 2016 pri inom životnom jubileu PhDr. Jozefa Ivana CSc., farebný časopis Svet športu okrem iného napísal:
Človeka, o ktorom bude reč, zhodnotil 2 vetami jeho dobrý priateľ, bývalý redaktor športového oddelenia Slovenského rozhlasu a nositeľ fúzatého slovenského rekordu v behu na 1 500 metrov Dr. Ivan Kováč slovami:
„Život v práci s mikrofónom bol pre neho tým, čo videl, keď sa prestal pozerať na svoj cieľ. Ale on sa na ten cieľ s mikrofónom stále pozerá.“
Tí, ktorí Jozefa Ivana dobre poznajú, vedeli i to, že aj s mikrofónom v ruke vždy obhajoval pravdu a snažil sa nedopustiť na nikom krivdu.
„To ma naučil môj pedagóg, tréner a človek, ktorý ma priviedol k mikrofónu, športovec telom i dušou, nielen v Banskej Bystrici, a nielen športovej verejnosti dobre známy, Róbert Rozim“
– zareagoval aj vtedy, pri verifikácii faktov o ňom samotnom, aby spresnil svoj pohľad, obsiahnutý v titulku vtedajšieho článku.
Rodák zo Zvolena, alebo ak chcete, Stratenej, pri Banskej Bystrici.
„Áno, voľakedy sa tak vravelo, vraj Pažravá pri Zvolene, kde dnes bývam.“
Zavtipkoval vtedy, lebo dobrá nálada mu bola vlastnou, ale zostala po dnešok. Akoby chcel vo svojom pestrom, ale veľmi pozitívnom živote, stále uplatňovať to werichovské:
„Dobrá nálada síce nevyrieši všetky problémy, ale dokáže nazlostiť toľko ľudí, že stojí za to si ju udržať.“
Náš redakčný kolega, priateľ, jubilant, ktorý sa dnes, v deň svojich 75. narodenín, postavil na prah mladosti svojej blížiacej sa staroby, nemal aktuálne čas pre nás oboch, aby sme spolu s ním urobili posuny v jeho zaujímavom životnom smerovaní za ostatných 5 rokov. Samozrejme išlo o posuny mediálne. Nuž, urobili sme to bez jeho vedomia. Ako? Zozbieranými jeho výrokmi, či životnými zastaveniami.
Samozrejme, plne naďalej rešpektujeme, že v roku 1968 získal ako vysokoškolsky vzdelávajúci sa mladý muž, na vtedajšej Pedagogickej fakulte, popri vysokoškolskom diplome z aprobácie Telesná výchova – Slovenský jazyk, aj titul akademického majstra Československa v štafetovom behu na 4×100 metrov. Štafetu bežali v zložení: Július Mikloš, Jozef Ivan, František Pika a Herbert Bende. Dokonca sme sa z kruhov, nám tajne dostupných, dozvedeli, že získal aj titul v tom istom štafetovom behu na 4×100 metrov z majstrovstiev Československa, ale veteránov.
Nevieme však, prečo to nechce verejne veľkej športovej rodine oficiálne potvrdiť a podeliť sa s nami všetkými i o radosť z tohto úspechu?…
Na druhej strane nemožno nezopakovať, náš milý a vzácny jubilant, Jožko Ivan, ani tvoje komentovanie cyklistických pretekov Okolo Slovenska ešte za čias, keď bol trénerom Československej reprezentácie Kamil Haťapka, či futbalových zápasov našej Dukličky, tak v I. federálnej lige ako i v súčasnosti a ako i vo významných medzinárodných súbojoch o klubové pocty v Európe. Či už išlo o zápasy so slávnym Ajaxom Amsterdam, alebo ostatné. Všetko je nakoniec podchytené a isto bude ešte rozšírené nielen na portáloch duklasport.sk, či klubpriatelovdukly.sk, ale aj prostredníctvom pripravovaných knižných vydaní.
Chodecký ruský atletický mág Michail Ščennikov, z vtedajšej „zbornej“ ZSSR, nám potvrdil napríklad i to, ako dôkladne ste prebrali mnoho z tohto športu spolu s Jožkom Pribilincom, ale i s Jurajom Benčíkom, Jozefom Sabom a ďalšími účastníkmi vtedajšej československej reprezentácii v atletickej chôdzi na Svetovom pohári v Barcelone.
Podstatnejšie je dnes spomenúť, že už tvoje vysokoškolské vzdelanie a tvoja láska k športu Ťa predurčovali, aby sa práca s rozhlasovým mikrofónom stala tvojim celoživotným koníčkom. Stál si pri písaní histórie Dukly, či aj MFK Dukla, keď tento klub vznikol v čase, kedy už okrem seniorov, našej futbalovej Dukle hrozil úplný zánik aj v mládežníckych kategóriách. Vtedy si v jednom bežnom rozhovore, okrem iného, stihol poznamenať:
„Patrí sa nám, ktorí poznáme históriu Dukly takmer od jej zrodu, venovať tomu, čo obohacovalo a obohacuje stále pozitívami našu celoslovenskú, ale i európsku, či svetovú históriu športu. Veď história, každá, pravda ak nie je poprekrúcaná, v sebe skrýva veľa energie i veľké hodnoty.“
Dnešný jubilant mal aj vtedy veľa energie, aby dokázal sviežim textom a živými spomienkami zapaľovať a motivovať, pre redakčnú prácu, iných. Hýbal sa zručne a umne pri Banskobystrickej latke, na ktorej nechýbal ako komentátor, či spravodajca, ani na jedinom jej doterajšom ročníku. Vo svojom bohatom archíve uchováva množstvo mien i premien, či posunov v organizácii a verejných výstupoch, ale aj nesporných úspechoch medzinárodného halového turnaja 14-ročných talentovaných detí a mladších, na turnaji O pohár Jozefa Vengloša, tiež od jeho zrodu. On bol prvým komentátorom tohto podujatia v banskobystrickej hale na Štiavničkách.
Jozef Ivan sa hýbe v športe samotnom a okolo neho už niekoľké desaťročia. Písal a píše aj o jednotlivcoch stále, lebo mu nechýba zdroj optimizmu, či celospoločenskej ľudskej angažovanosti. Ani v čase, keď oslavuje 75. narodeniny. Zavše neváha pomôcť svojou pamäťou a erudovanosťou ani príspevkami do knižných publicistických výstupov, najmä v súvislosti s písaním a spomienkami na skvelé časy a chvíle so športovcami banskobystrickej armádnej Dukly, tej futbalovej zvlášť.
Koľko len času dokázal stráviť napríklad s olympijským víťazom Františkom Kunzom, ako sa vážne a s úžasným entuziazmom zasadil za hrdý názov pre mesto Banská Bystrica, aby nieslo vo svojom záhlaví Mesto olympijských víťazov!…
Jozef Ivan sa narodil 18. januára 1946 vo Zvolene. Tam začal rásť aj so vzťahom k športu a pozitívami k iným ľuďom. Životnú múdrosť postupne naberal nielen od rodiny, na ktorú nedá ani dnes dopustiť v kruhu milovanej manželky Evy. Spolu príkladnou starostlivosťou vychovali obe deti. Tak dcéru Miroslavu ako i syna Vladimíra. Dnešný hrdý starý otec paralelne odovzdáva svoju lásku aj 3 svojim vnúčatám.
Jeho dlhoročný priateľ, najbližší spolupracovník počas priateľských a majstrovských zápasov MFK Dukla, od vzniku klubu, o ňom vie pre všetkých, ktorí sa vo futbalovej histórii banskobystrického futbalu i športu angažujú, alebo ktorých história športu zaujíma, napísať aj toto:
„Jožko Ivan, priateľ môj, z tvojej roboty s mikrofónom a redakčným blokom by mohla byť napísaná už dnes pravdivo jedna veľká a kvalitná knižka, napíš ju do svojej osemdesiatky, nech Ti slúži zdravie, radosť zo života i rodiny tej vlastnej, ale i športovej!“
– úprimne vinšuje Jaro Šiška.
„Ver Jožko, bude to pre celý šport Slovenska, ale i širokého sveta športu a jeho aktérov, jeden veľký dar, takto sa pripája k vinšu úprimne a s radosťou, aj Tvoj ďalší priateľ a priaznivec Tvojej tvorby o športe a zo športu – Jožko Mazár!“
