Články v rôznych médiách, príspevky na sociálnych sieťach, rôzne pohľady ľudí, ktorí sa už pomaly strácajú, alebo aj nie, v rôznych konšpiráciách, či aj protichodných vedeckých názoroch, ma už tiež unavujú, ako asi mnohých. To tu nechcem nijako riešiť.
Niet sa asi čo čudovať preto ani mnohým, ktorí potrebujú viesť za ručičky celý život, je až podivné, ako chcú, či potrebujú počúvať nejaké autority, čo majú robiť ale to v podstate nikdy nepriznajú. A keď tie prezentujú rôzne názory, je problém, či oheň na streche, v plnej súčinnosti s nezodpovednosťou ľudí, či ochotou prevziať na seba zodpovednosť, čo ľudia naozaj nechcú, sic občas tvrdiac opak, o čom ma ale jednoznačne presvedčil celý môj doterajší život.
Nechcem to ani ďalej rozoberať, či pandémia je alebo nie, môj názor je nepodstatný. Zvažoval som ale, a rozhodol som sa tak, napísať, ako som sa ja cítil, odo dňa, keď ma to draplo a aj preto, že poznám presne deň aj hodinu, aj miesto, ako som sa nakazil.
COVID-19 som nikdy ani trochu nespochybňoval, pretože verím tým, čo hovorili ako to nebolo jednoduché, medzi nimi sú priatelia aj lekári, aj primári, a konšpirácie a nezodpovednosť prenechávam iným. Jasné sú veci, aj mne bolo, že COVID-19 si nevyberá a pomaly ho môže dostať ktokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek a akokoľvek zdravý. Hovorí sa, že rozhodujúca je dávka, akú človek schytá a imunita. Na druhej strane súhlasím v podstate aj s tým, že počet úmrtí za rok dlhodobo priemerne nenarastie, pretože ako štatistik poznám tieto čísla už roky v SR, či Európe, na istých úrovniach, napr. v Banskej Bystrici, Slovensku, pri autohaváriách v Európe a pod.
Tak najskôr uvediem svoju „anamnézu“, či skôr predispozície, či som bol na to správny adept a pripravený na dávku, či „boj“.
Mám 60 rokov, neviem o žiadnej svojej chorobe. Počas života som bol párkrát chorý, na PN som teraz druhýkrát v živote od skončenia strednej školy, vtedy mi hodili kosačku na nohu. Počas života som nekonzumoval, a je tomu tak aj doteraz, takmer žiadne lieky. Za celý život pár Acylpirínov, párkrát Coldrex, asi 6 Ibuprofénov pri 2x prievane krku v aute a párkrát antibiotiká. Tie naposledy pred 2 rokmi po návrate zo Srí Lanky, po asi 45 rokoch. Neberiem ani žiadne drogy, nikdy som nevyfajčil žiadnu cigaretu, nevypil kávu, nepijem takmer vôbec čierny čaj, zelený málokedy, ovocné občas, nepijem žiadne sladené nápoje, už ani ovocné šťavy (pil som ich doobeda asi 10 rokov v kuse od 1993 do 2003), zeleninové áno, za života som vypil asi 5-10 malých Coca-Côl, asi 2 Pepsi, Kofolu občas, nepoužívam vedome cukor, žiadny med, nesolím od roku 1989 vôbec nič (od narodenia syna a pre zlé predispozície rodičov, ktoré chcem aby ma dostali čo najneskôr, ak vôbec a žijú nám všetci 4 rodičia, takých asi ani iných nepoznám: 85, 84, 83 a 80 rokov), teda neprisoľujem, lebo zjem, čo dostanem, ani cibuľu, či iné, ktorej jem hodne a zeleniny iste aj 5x viac ako tí, čo jej jedia dosť. To, čo si dávajú ako prílohu 4 na stôl, zlikvidujem k jedlu sám.
Doma neminieme za rok ani 1 kg cukru. Vyhýbam sa aj bielej múke, obyčajný rožok doma máme, ak príde niekto z rodiny, inak vôbec. Sústavne jem ryby, pijem víno, pivo málo, občas frťana. Vody pijem dosť, mal by som viac. Nie som vegetarián ale aj takej stravy zjem dosť, lebo to u nás občas fičí.
Raňajkujem pol litra citrónovej vody a jablko, prípadne banán ale nevolám to raňajky. To mi stačí často aj do 11.00, častejšie do 14.00. Keď iní obedujú, ja mám väčšie raňajky. Obed a večeru mám najčastejšie spolu ako neskorší dinner okolo 17.00, vždy jem denne a v akomkoľvek inom čase, keď urobím nejaký celok práce, nedávam prednosť jedlu. Rovnako tak aj vstávam, žiadny systém a preto mi nerobí problém časový posun niekoľko hodín, preto večer aj občas trochu vymýšľam a aj preto, že spať idem až o ďalších aj 10 hodín, okolo 01.-04.00.
Teda nie som žiadny vzor – nesúhlasím ani s tvrdením, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Súhlasím s bývalým trénerom chodca Maťa Tótha, že to nie je pravda a že stačí jesť po 17 hodinách. To mi vyhovuje. Ak by som s niekým na raňajky zjedol praženicu, som vyradený na 2-3 hodiny, ako niekto musí spať po obede. Ja takú únavu nepoznám, v podstate takmer nikdy cez deň, či aj keď pracujem v noci. Len občas driemem nad PC, lebo so spánkom stále bojujem, ale najmä s tým, že treba aj spať, čo by som nemal.
V nemocnici som, okrem návštevy, či vyšetrení, takmer nikdy nebol. Narodil som sa doma, jediný zo spolužiakov, pôrodnica bola 40 km ďaleko a do pol noci som ľahko tancoval na tanečnej zábave, ako dieťaťu mi aj so sestrou „vymieňali“ krv, keďže mama má, aj ja, krvnú skupinu, ktorá je pri kombinácii s otcom nebezpečná (dnes už nie) a mali sme so sestrou plné vlasy veľkých „klobásových“ vredov. To bolo asi 3 dni, plus som bol otrávený nezdravou vodou ako dieťa, tiež asi 3 dni v nemocnici, keďže v rodnej dedine bola jediná studňa s ako tak pitnou vodou a aj tá bola pre deti nebezpečná. A ešte 1 noc v Pyrenejách pred asi 20 rokmi, po šoku z 5-dňovej dehydratácie pri šoférovaní po niekoľkotisíc kilometroch a pokazených boloňských špagetách v Lisabone, ktoré už nikdy nebudem jesť.
Podľa toho, čo som počul, by som mal dnes problémy tam prežiť úplne zdravý, keďže tam mávajú teplo a ja spávam pri 12-18°C už min. 33 rokov, pri otvorenom okne aj v zime, pri neustále nezapnutých radiátoroch.
Z ostatných vecí, čo som vedome prešvihol a nemal som, ale vtedy sa to voľajako nijako nedalo, bol viackrát akútny nedostatok spánku, s čím bojujem celý život. Už ako malý, som bol nešťastný, keď sa išlo spať, keďže ja som nad kadečím rozmýšľal a bol som hore aj 3 hodiny, kým som zaspal a počúval iných spánok. Dodnes poznám často situáciu, napriek odrobeným aj 18, či koľkým hodinám v daný deň, keď nie som spokojný, že treba ísť spať, lebo aj zajtra je deň. Inak spávam stále výborne.
Tie prešvihnutia neboli len také, že som sa nedospal. Jeden týždeň, po narodení dcéry, som musel pracovať celé dni a manželke písať diplomovku na stroji, ďobaním a ešte neznášanú chémiu, celé noci. Spal som počas 7 dní zaradom, každú noc len 2 hodiny, čiže 14 hodín za týždeň. Na konci som šiel hrať futbal, vo veku 25 rokov (hrával som predtým od 10 rokov za Duklu BB), na normálne veľké ihrisko, v 35°C horúčave. Asi dobrá cvokárina. Hralo sa mi dobre, po nejasný zvieravý pocit na hrudi, až som išiel radšej po polčase dole a ihneď na kontrolu k športovému lekárovi ako registrovaný športovec. Dali ma na ergometer, vtedy takmer klasický bicykel. Odrobil som tých 7 + 7 minút a na konci mi namerali 2 tlaky v priebehu pár minút: 70/50 a 60/40. Stav akútneho vyčerpania. Zatrhli mi futbal a pol roka som sa dával dokopy a myslel som na to desaťročia pri športovej záťaži.
V čase narodenia syna, keď som mal 29 rokov, som zopakoval niečo podobné. Nutnosť práce v práci, riadiť výrobu v hale a doma dorobiť rýchle veľkú kúpeľňu, som ťahal v kuse, bez jedinej hodiny spánku, v práci, v plnom fyzickom nasadení, 3 dni + 3 noci. Ráno som rozvážal na záver o 6.00 ľudí domov, v totálnej hmle a mal som pocit, že mi vytrháva oči.
Takže stále trochu športujem, zvyčajne na orbitreku, za 30 minút dám asi 6,7 km pri tepe 125-150, ktorý mám v kľude stále cca 60. Niekedy obdeň, niekedy aj 1-2 týždne nie. Podľa toho, kde som pracovne. Je pravdou, že dokážem aj sedieť pri PC, aj 16 hodín denne, aj mesiace v kuse, ak ťahám nejaký projekt. Či potom byť aj pri -10 až -16°C pri fyzickej výrobe zariadení, aj počas noci, vonku, aj 2 týždne v kuse. Takže som celkom extrémista, ktorý tak spokojne žije, nikto nie je nado mnou už 30 rokov. A napr. aj bez úplného tréningu na bicykli, s vypätím všetkých síl, som dokázal odbicyklovať aj 500 km za 7 dní a nie raz, v nehostinnej prírode Sibíri, či Gruzínska apod.
Na poslednom vyšetrení, pred asi 3 rokmi, v podstate poriadnom druhom (prvom neplatenom), od socialistických čias, pred jednou takou bicyklovačkou, mi potvrdili, že som úplne v poriadku a že mám silné srdce a že čo robím na preventívnej prehliadke, že v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb ich nerobia. To je vážna chyba nášho systému, keď to chcete absolvovať, lekárka Vás odporučí a tam Vám povedia toto. Choďte na preventívky ale my ich nerobíme! Trvalo mi 2 roky absolvovať 1 kolo.
Keďže dosť cestujeme, ja najmenej z rodiny do cudziny, sme očkovaní takmer všetci na všetko a aj v budúcnosti budeme. Budeme aj na COVID-19, napriek tomu, že na chrípku nechodíme. Máme ale očkovanie na to, čo skoro všetci, pravidelne tetanus a pod. a aj to čo má iste menej ľudí ako brušný týfus, žltačky A aj B, niektorí blízki aj žltú zimnicu, asi najhoršie očkovanie na svete, a pod.
V pondelok 7. decembra 2020 večer od 17.30 do 19.30 som bol neopatrný, u rodinnej priateľky, kde chodíme snáď 15 rokov a na návšteve sme si dali dole, aj s manželkou rúška, keďže sme spolu každý týždeň. Rozišli sme sa v pohode.
Ja som ďalší deň montoval v extrémne zložitých polohách rozvody vody pod perličkovou vaňou, ležiac často na zemi, s montážami cez malé otvory, kde som potreboval 3 ruky a mal som len 2 a zmestila sa mi často len 1. Asi 10 hodín. A vychádzal som z horúčavy, pre mňa, do chladu do dielne a späť, x-krát. V stredu som mal na rukách, aj tele celkom svalovicu, najmä otlačených ramien a celých rúk.
Vo štvrtok veľmi skoro ráno, 10.12.2020, dostala naša kamarátka informáciu, keďže pracuje v nemocnici a pravidelne ich testovali, že je pozitívna. Bolo jasné, že ideme hneď na testy.
Poobede mi už nebolo dobre, pripisoval som to, a veril, že to sú len následky menšej svalovice, prípadne jemného nachladnutia.
V piatok 11.12.2020 sme išli na antigénový test o 13.00, aj s manželkou. Už tretíkrát. Ja naobliekaný v terme a teplej vetrovke, pri plusovej teplote tak na -15°C, aby som tam neochorel, ak budeme dlho čakať. Doteraz sme boli obaja negatívni, manželka aj teraz – ale ja pozitívny. Čakali sme len asi 30 minút aj s vyhodnotením.
Nepotešilo ma to a prebehlo mi hlavou, čo som o tom všetko počul a čo ma môže čakať až po fatálku, keďže napr. môj kámoš, rovesník a primár, práve v rodine, potom ako niekto do nej doniesol covid, pochoval do týždňa otca a jeho na JISke ledva na umelej pľúcnej ventilácii zachránili. Či ďaší 30-r. zdravý športovec, syn zákazníčky ledva prežil a pod.
A tak som išiel pripravený čakať, či úplne skôr nepripravený, čo sa bude diať, doma 10 dní v karanténe. Veril som v 10 dní, nie ako ten, čo som ho počul na minulom testovaní po negatívnom teste: „Do riti a to som mohol byť 14 dní doma!“
A začalo to takmer ihneď, čiže presne 3 dni po nakazení. Najväčší strach som mal z toho, že som bol na 2. a 3. deň dosť s mojimi rodičmi, 84 a 83-r. ale keďže prvé 2 dni vraj nie je človek infekčný, inkubačná doba je vraj 4-14 dní, nedostali to. Až na 15. deň som si im dovolil povedať, že to mám a že to takmer iste nechytili a denne sme telefonicky „kontrolovali“ ako sa majú.
K tým testom – spoľahlivosti a nie. Mne to našli, aj to sedelo, manželke nie, ani to, snáď, nedostala, keďže sme ihneď oddelili spálne, kúpeľne (našťastie máme tú možnosť) aj gauče, ten len nad 2 metre. Mala ale pocit, že niečo prešla, keďže bola trochu nachladnutá ale ja si myslím, že nemala covid, keďže je vo vynikajúcej kondícii, denne športuje a lozí po horách, bežkuje, posiľňuje a trochu robí ľadového medveďa.
Týchto ďalších len 5 riadkov dopĺňam až 20. januára 2021, pretože napriek tomu, že bola na AG-testoch 3x, bola 3x negatívna, v decembri aj januári, pri testovaní protilátok 19. januára 2021 bolo jasne určené, že covid tiež prekonala a že protilátok má až nezvykle veľa – 16,4. A u lekára som počul aj to, že majú rôznu metodiku na počty protilátok, určujúcich prekonanie covidu, tam 11 jednotiek, inde 0,1, čo by bolo 100-násobne menej a ak sa pomýlila, tak 10-násobne… A tak manželka získala doklad na imunitu o 1 mesiac dlhšie ako ja, čo som bol PN celý mesiac.
Preverili sme, čo sa dá užívať a ani som sa nestihol obzrieť a zdraplo ma to. Ja nemávam vôbec horúčky, ak som niekedy aj nejakú mal, vždy som sa jej za 1 noc zbavil. Detto ma nebolieva hlava a takmer som ani nikdy nekašľal. Prechladnutý som nebol pár rokov.
Nevedel som, či ako a dosť a začal som za pár dní uvažovať ako moderátor Vincze, aká bude asi tá hranica, keď už, či ešte, dokážete k sebe zavolať lekára, že potrebujete nemocnicu, keďže sa mnohí dusili len za pár hodín. Vypočul som si 2 videá na facebooku, 2 ľudí tesne pred smrťou, medzi nimi aj herca Kožku. Obávajúc sa toho, že si to budem vedieť úplne živo nielen predstaviť ale to aj prežiť, čo som ako tak dokázal, ak to je vôbec možné, nie za veľa dní.
Prvých 3-5 dní sa to dalo vydržať. Na rozdiel od známych, čo mali takmer 3-5 dní stropné horúčky, až do 40°C, som ja, ako obvykle nemal takmer žiadnu. Len 37,5°C ale potil som sa takmer stále. Nevládal som už za pár dní ani striasť klasický teplomer na nižšiu teplotu a tak bolo 37,5°C môj strop. Trochu ma bolela hlava a ako tak som fungoval. Za 3 dni som začal pokašliavať, pri každom zakašľaní mi zdvíhalo „dekel“ na hlave s celkom slušnou bolesťou. Počas celej choroby som nebol vôbec prechladnutý, žiadna nádcha ani hrdlo. Dokonca sa mi polepšilo suché oko.
Prvých 5 dní, podľa odporúčania letáku, som nekonzumoval Coldrex, ktorý mi párkrát v živote vždy pomohol ale Theraflu, podľa mnohých, aj lekárky, riadne svinstvo. To ma asi držalo nad vodou, aj malá teplota odišla. Ale tak po 3 dňoch nastúpili také bolesti stehenných kostí, svalov, či kĺbov, že som takmer nemohol spať, keďže som sa musel každú necelú hodinu otočiť, lebo som inak neuležal a ráno som s bolesťami vstával a ledva sa posúval, ako 90-ročný. Plus takmer každú hodinu na záchod, keďže som aj pred spaním hodne pil a najmä v noci som bol smädný, keď som prvé dni vypil za noc aj liter vody.
Okrem toho som konzumoval denne: vitamín C 500 mg (keď nám doručili C od Jamiesona, len 1 000 mg, zvýšil som denné dávky na 1 000 mg a ešte dnes, len od včera, stále konzumujem 500 mg), selén, vitamín D, obdeň zinok a vitamín Q10, ktorý konzumujem, na to som vyššie zabudol, denne, už 2. rok. Niekde som čítal, že kto včas používa a správne vitamín D, znižuje to až 25x násobne šancu, že neskončí na JISke na kyslíku…číslo a článok, ťažko posúdiť a mne nemožné vyhodnotiť. A využíval som aj toto video – odporúčanie z JISky v USA, na ktoré som náhodou narazil – ako precvičovať covidové, či len ležiace pľúca – a asi mohlo len pomôcť. Snažil som sa tak viacej dní robiť, neviem posúdiť jeho prínos, podľa popisu je vhodný pre každého ležiaceho, aby sa vyhol zápalu pľúc – ale iste mi to nepoškodilo: Coronavirus: Doctor demonstrates breathing technique. Mám aj jeho český preklad, ktorý viem zaslať.
Po asi 3-4 dňoch nám zavolali z Regionálneho úradu, že čo máme robiť, že posielajú správu našej obvodnej lekárke a tá pošle naše PN-ky do Sociálnej poisťovne a že už nemáme ísť na PCR-testy, lebo je to zbytočné, keďže po karanténe už nebudeme infekční a tak sme teda po dohode s nimi súhlasili, aby nás škrtli z objednávky na tieto testy, ktoré sme na internete vypísali na stredu 16.12.2020. To som ešte netušil, že by som to aj tak nedal – tam dôjsť.
No a po dokončení konzumácie po Theraflu po 5 dňoch, keď som očakával zlepšenie, ako každých nasledujúcich 10 dní, som zistil ako som sa mýlil. Začalo mi byť tak rôzne zle, občas aj dobre, že som vôbec nevedel definovať, čo je zlé a čo dobré a nepociťoval som pomaly žiadny rozdiel nárastu a poklesu, jednoducho to skákalo ako v nejakej parabole, či hyperbole, rozdiel bol len v čase. Viackrát denne a noci boli utrpenie. Občas pocit zlepšenia, občas pocit, radšej ani nespomeniem…vedel som ale, že som inak zdravý a že to musím dať…za tých pár dní som mal asi 3x psychiku tak zaťaženú, ako asi nikdy ale keďže depky nepoznám, trvalo to naozaj akútnejšie len chvíľu, 2x pár sekúnd, 1x asi minútu pri riadnom záchvate kašľu a nevládaní, pre nemohúcnosť, keď vieš, že to potrebuje dlhý čas a nevládzeš už teraz. A to som ešte vedel, že môže prísť dusenie oveľa väčšie a rýchlo, ako som občas mal ale vždy len chvíľu…najviac, keď som sa pohol ale nikdy nie viac ako snáď pár minút.
Kašlem takto dodnes, už len sem tam a keďže už môžem spať v chlade, v noci nemám problém.
Prvých 5 dní sa mi výrazne zhoršil zrak, v okuliaroch čítam doďaleka hravo všetko, čo neprečítajú ani bez okuliarnatí ale ja som ťažšie čítal aj veľké písmená v TV. To sa potom asi za 5 dní úplne upravilo.
6. – 13. deň boli asi najhoršie. Úplná apatia organizmu voči strave a čo bolo najhoršia, aj voči tekutinám, či vode. Stále som ju mal pri sebe a tak ako som bol veľmi smädný prvých 5 dní, potom vôbec nie. Nestratil som čuch ani chuť ako mnohí ale mal som iný pocit. Žiadna ústna dutina, žiadne hrdlo. Keď som sa nasilu napil, žiadny pocit, akoby som mal úplne ožiarené hrdlo a lial vodu niekde vedľa mňa do nejakého kanálu. Lekárka na telefón manželke poradila, že mám konzumovať Paralen 500, že nezaťažuje žalúdok a najmä ukľudňuje organizmus a predpísala mi inhalačný spray pre astmatikov – Ventolin Inhaler N. Ten som občas použil až asi za 5 dní, mal som obavy aby si organizmus na pomoc nezvykol. A že na moju váhu môžem zjesť aj 2 krabičky paralenov a tak som s ním, a on so mnou, statočne bojovali, zjedol som ich asi 25 za asi 3-4 dni. Pomohli, snáď. Ani neviem, či som ho vôbec predtým v živote aspoň raz použil, viackrát iste nie.
Začal som spávať a keďže som chodil spať okolo 01.00 a pod., spával som zrazu do 13.00-16.00, asi 5 dní. Stačil 1 telefonát a zničil ma na 2-4 hodiny spánku. Čokoľvek som urobil, všetko ma vyčerpalo totálne. Ukľudniť rodinu telefónom, že fungujem, umytie zubov drina (asi 4x som ani to nezvládol), sprcha drina, ísť na WC drina…a potom vyšší tep 1-2 hodiny z námahy.
A tak som zhodil za 7 dní rovných 7 kilo. Pri 186 cm, zo 104 na 97 kg. Hladovaním, bez úplného hladu. Toto kvitujem ale iste to ide aj príjemnejšie. Následne som dokázal od asi 21.12.2020, po 11 dňoch, konzumovať silné polievky: zeleninové, jelení vývar a pod., v každom pollitrovom hrnčeku so 4 rozmliaždenými a potom ešte nakrájanými čerstvými cesnakmi do hotovej polievky, čiže 2-3 dni aj 8 čerstvých, takmer obarených, cesnakov denne. To iste tiež pomohlo.
Už sa mi zdalo zase, že je lepšie, aj kámošovi som popísal, že aké to je a že to hlavné mám asi za sebou – a znova to prišlo. 23.12.2020, 14. deň od prepuknutia, keď som bol deň predtým OK, bolo veľmi zle v kuse, celý deň až do spánku. Najhoršie.
A 24.12.2020, akoby som si chcel uctiť Vianoce, zlepšenie a prvýkrát som sa najedol. Opatrne ale ťažšiu vianočnú stravu a nič mi neurobila. Už jem 9. deň, nič som nepribral. Kašlem občas, dá sa. Stále ležím, už 23. deň. Cez deň na gauči, občas robím na notebooku. Začínam postupne vládať. Som, asi do včera, či do pondelka PN, ani neviem. Neviem ako sa mám ďalej správať, či môžem ísť von, čo je lepšie, či byť doma v teple, či ísť na čerstvý vzduch, ktorý mám zatiaľ len v noci.
Manželka sa bola znova pretestovať – opäť negatívna, super. S poznámkou, často spomínanou kade tade: čakala tam v zime a daždi, nerozumne slabo oblečená, lebo čakala len státie v rade okolo 15 minút, napokon 3 hodiny a prišla domov zmrznutá a našťastie neochorela, čo sa tam iste všetkým nepodarilo.
Sestra bola z Prahy u rodičov a zažila pri návrate z Vianoc riadny šok. Žije v Prahe a doma pri návrate im robili s partnerom AG-testy, on negatívny, ona pozitívna a keďže prišla od rodičov, opantala tentoraz zase ju, poriadna obava o rodičov a aj seba, keďže možno patrí medzi ľudí, pre ktorých je táto choroba extrémne nebezpečná.
V práci oznámila, že ide do karantény, šéf ju vyduril na PCR-testy a prežila asi 3 dni strachu do výsledkov. Verdikt – negatívna! Paráda…ale ako sa všade píše a vznikajú fámy, ako to vlastne teda je?
Čomu veriť, keď nemáte príznaky? Iné je počúvať, ktoré testy sú presnejšie a iné si sám z toho vybrať, keď vám to vyjde…
Napokon sa tomu aj tak nevyhla koncom februára a tiež si to slušne „vypila“, aj vytrpela, ale tiež to dala.
Rodina mi vravela, že majú už pracujúcu poštárku, ktorá nemá už 2 týždne chuť a čuch, poznám aj iných. Známa zase bola pozitívna, stačí vraj 10 dní karanténa, lenže ju to chytilo až na 9. deň, dostala sa potom z toho ale už aj ako pracujúca dostala zápal pľúc…
Zdá sa, že nič povedané „všetkými“ neplatí, alebo platí asi priemer – a výnimky potvrdzujú pravidlo?
Už som počul od lekárov aj to, že je lepšie mať príznaky a vybojovať to, že organizmus bude mať protilátky…ale keď toľkí boj prehrali a ešte aj prehrajú…takže to by asi tak nemalo byť, aj keď ja som dnes rád.
Vraj mám protilátky na 3 mesiace ale asi nikto nevie nakoľko. Dokonca český epidemiológ a vakcinológ Jiří Beran v rozhovore hovorí, ak som ho dobre z článku pochopil, že absolvent covidu má protilátky aj na 10 rokov a to je, sakra, riadny rozdiel. Z textu je zrejmé, že neodporúča im iste očkovanie ale zároveň hovorí, asi pre to všetko, čo sa tu okolo toho, aj politicky, deje, že nikomu priamo neporadí, či sa má očkovať alebo nie.
Takže nám asi ostáva len vlastný rozum, ako vždy, odselektovať čo chceme a vybrať si, aj keď ide o život…veď je tak asi celý život, či nie? Ja si myslím, že je to choroba, ktorú pri väčšom prepuknutí málokto, verím, že čoskoro len neočkovaný, nad 80 rokov zvládne, či so slabším srdcom alebo s inými vážnejšími diagnózami. A aktuálne tvrdia, že nemôžem už byť pozitívny, no neviem… Myslím, že náš Škriniar z Interu Miláno bol pozitívny dlho, Dybala z Juventusu 4x zaradom (nikde som sa ale nedočítal ako často ich testovali) a podľa Berana takmer nie je možné to ochorenie dostať 2x…a sme doma, či skôr sa to stále len viac zamotáva.
Chráňte sa ako najlepšie viete, futbalovou terminológiou by som povedal, že nie je to žiadny ľahký zápas, a už nie vôbec jeden z mnohých iných. Nik asi netuší, či jeho opakovanie bude mať ľahší priebeh alebo to bude len ďalší, či nebodaj posledný klinec…zdá sa, že je to rovnako nejasné ako všetko okolo COVIDu-19 a dosť rôzne je to prežívané ľuďmi, mám pocit, že spoločným prienikom je vždy len niečo. Čítal som aj o viacerých, ktorým sa covid vrátil a fatálne, zisťujú prečo, či o človeku, ktorý ho má už 60 dní. Ja mám za sebou 24 dní a neviem, či som s tým skončil ale vyzerá to tak…uvidím, koľko budem ešte kašľať, nebudem sa diviť niekoľkým týždňom, aj ich beriem, a neviem kedy, ale skúsim časom menej riadne, a potom viac, zaťažiť organizmus, sprvu na orbitreku.
Asi to u mňa nebolo najhoršie, keďže som to dal ale iste to nebolo ani trochu dobré a už vôbec nie ľahké. Žiadna silná chrípka. Dnes poznám už mnohých ľudí, čo to riadne vytrápilo. Dosť ma aj zasiahlo úmrtie rovesníka Milana Kollárika, zo soboty na nedeľu 3. januára 2021, najlepšieho rozhodcu ObFZ Nitra v roku 2018, keď jeho rodina oznámila: „Priebeh nemal ťažký, len bol strašne slabý. Už keď nepozeral anglickú ligu v televízii, vedeli sme, že to nie je on…“ Vyzerá to ako môj priebeh, či príbeh, len som mal asi viac šťastia a ťažkosť priebehu sa dá asi tiež ťažko posúdiť. Česť jeho pamiatke!
Netuším, či tieto informácie môžu niekomu pomôcť ale verím, že sa zídu niektorým na vytriezvenie, či poučenie, čo sa im, či ich blízkym, môže stať. Nezľahčujem týmto akékoľvek iné choroby, ktoré sú dnes odsúvané a ohrozujú životy pacientov možno ešte viac.
Za celú redakciu Športovej agentúry DUKLA, prajem nielen našim čitateľom, ale všetkým, veľa zdravia, šťastia, pohody a dobrých rozhodnutí v roku 2021!
Budú potrebné, možno viac ako kedykoľvek predtým.
