Dnes, t. z. v nedeľu ráno 3. januára 2021, skončili v kanadskom Edmontone štvrťfinálové zápasy hokejistov majstrovstiev sveta kategórie U20. Slovenská republika na nich znova obsadila v konečnom poradí 8. mieste, keď svoj štvrťfinálový súboj, s vysoko favorizovaným mužstvom USA, prehrala 2:5. Napriek tomu, že ešte pár minút pred koncom stretnutia bol stav na ukazovateli skóre 2:3 a naši chlapci boli veľmi trpezliví. Čakali na príležitosť vyrovnať. Šance na zrovnanie skóre prišli, vyrovnať sa im však nepodarilo.
Aj taký vie byť hokej. V prvom zápase na MS sme porazili silných Švajčiarov, ale bolo to iba jediné víťazstvo našich. Po nich nasledovali z našej strany slabšie zápasy, tak s Nemeckom ale i Fínskom, ktoré nás azda ako jediné „ukorčuľovalo“ a nanútilo našim hráčom ich štýl hry. Pekný zápas odohrali reprezentanti Slovenskej republiky tak proti Kanade ako aj USA. Na víťazstvá nad týmito kolektívami spoza mora musí byť výkon súpera podporený aj jeho presnou a tvrdou streľbou.
Tak Kanada ako aj USA malo na šampionáte skvelých brankárov. Mali sme ich aj my. Na konci šampionátu odborníci z nášho mužstva vyhodnotili práve brankára Šimona Latkóczyho ako jedného z 3 našich najkvalitnejšie hrajúcich jednotlivcov, ale… Ak nám niečo na tomto šampionáte chýbalo, tak rozhodne presnejšia, a hlavne dôraznejšia, koncovka.
Šampionát nás zásluhou kvalitnej hry upozornil, že u nás vyrastajú talentovaní hokejoví jedinci ale na rozdiel od tých najvyspelejších krajín, im hlavne v mladom veku nevenujeme veľkú pozornosť. Hlavne na komunikačnej hokejovej linke – talent – rodič – klub – reprezentácia – systém práce s mládežou. Tí skôr narodení si pamätáme, že len sem tam sa veľký talent dokázal, a aj dnes dokáže, v dospelosti presadiť už v mladom veku, teda ešte ako dorastenec medzi dospelými v silnom hokejovom zahraničí. Rovnako to platí aj vo futbale. Slovenské kluby spravidla tak vo futbale ako i hokeji trpia, pán Ladislav Borbély by to možno napísal – na malé empatické manažovanie práce s mladými. A mal by, podľa nás, pravdu. Tú má každý, kto toto tvrdí.
Mladý chlapec sotva dokáže uniesť tú úžasnú záťaž vzťahov v zahraničných kluboch, keď pod stálou záťažou a odborným hokejovým vedením má dozrievať v tomto prípade hokejovo aj ľudsky, keď to najdôležitejšie, práve najbližšia rodina a jej štedré plody pre život, mu chýbajú. Ani veľké hviezdy nášho hokeja, Igor Liba, Peter Bondra, Miroslav Šatan, Jozef Štümpel, Žigmund Pálffy, Michal Handzuš, ktorých stále uznáva hokejový svet, nekalili svoju kvalitnú hokejovú vyspelosť v rannom detstve medzi staršími skúsenejšími rovesníkmi vo vyspelých zahraničných ligách dospelých. Nech mi prepáčia ďalší podobní hráči, ktorých neuvádzam – len z priestorových dôvodov.
A ak sa aj nájde taký jedinec, z nášho teritória je málo takých prípadov, aby práve v zahraničí vyzrel na špičkovú hokejovú osobnosť svetového formátu, práve v cudzine, od svojho pubertálneho detstva. Skúsenosti tak z hokeja ako i futbalu sú skôr opačné, kvalitatívny nárast osobnosti má často stagnujúci, spomalený trend.
Prečo to píšem? Nebol som na svetovom šampionáte, ale všímal som si emocionálne prejavy zahraničných hráčov a našich v rôznych zápasových situáciách. Ak sme oproti iným v niečom tápali, tak rozhodne najviac na vyspelú hrdosť, že sme zo silnej hokejovej krajiny. Áno. Niekedy sme tou silnou hokejovou krajinou sveta boli. V našej vlastnej najvyššej hokejovej, či futbalovej súťaži dospelých, nám dorastali budúci majstri Európy, neskôr aj sveta, či olympijskí víťazi. Môžem uvádzať – z futbalu zo slovenských hráčov napr. medzi 16-ročnými Marek Penksa. Bývalý futbalový majster Európy už v rannom detstve. Práve ten odišiel už vo svojich 16-tich rokoch do vyspelej nemeckej bundesligy. Ale jeho vtedajší klub hradil pobytové náklady celé obdobie jeho futbalovej mladosti jeho rodičom, ktorí s ním v Nemecku v tom čase žili. Hral tam 5 rokov kvalitný futbal, medzi špičkovými dospelými futbalistami sveta, z nemeckej i iných reprezentácií. A vďaka výkonom sa pravidelne objavoval v zostavách kola. Trvalo to viac rokov. Iným spôsobom na európsky futbalový Olymp dozrievali napríklad futbalisti Marián Masný, Ján Švehlík, Pavol Michálik, Stanislav Seman, z hokejistov napríklad už spomenutí Igor Liba, Michal Handzuš, Miroslav Šatan, Peter Slanina i mnohí ďalší.
Všetci spomenutí, ale i mnohí nespomenutí v našich vtedajších prvoligových kluboch dospelých, dostávali množstvo príležitostí hokejovo, či futbalovo dozrievať na absolútnu svetovú futbalovú, či hokejovú špičku. Dnes vidíme v našich prvých i druhých ligách dospelých množstvo nepotrebného hráčskeho materiálu práve z vyspelých, či menej vyspelých futbalových, či hokejových krajín. Prídu sem, na našimi klubmi celkom slušne platené dlhodobejšie „dovolenkové“ pobyty, počas ktorých sa bavia hokejom či futbalom, kým naše talenty idú do sveta na futbalové alebo hokejové skusy, cez klubové praktiky vyspelého hokejového sveta pokusy.
Mladým športovcom aj publicisticky venujeme doma mizivé percento systémovej publicistiky, ktorou by sme podporovali ich rozvoj. Registrujeme aj z tejto oblasti sčasti sem tam ojedinelé výnimky, ale tento príspevok nimi teraz nebudeme rozširovať o ďalšie rukolapné konkrétnosti. Nie, nie sme osobne proti tomu, aby sme nedávali a neposilňovali naše kluby tak v hokeji alebo vo futbale o zahraničných hráčov. Mali by to však byť hráči najmenej o 20 – 30 % s kvalitnejším, teda na danú súťaž, rozdielovým výkonom, než tú výkonnosť ponúkajú domáci futbalisti, resp. hokejisti. V jednom klube by ich nemalo byť veľa. Prečo taký trend nasadiť je dôvodov viacero. A koniec koncov ten najväčší talent aj v našej lige rýchle vynikne a už v mladosti sa stáva rozdielovým hráčom.
Súčasná situácia s COVIDom v celom svete nás už zákonitosťami prírody k takým analýzam a následne aj k takým praktikám núti. Múdri vo svete to uplatňujú s precíznou realizáciou desaťročia.A keďže aj COVID-19 poznačil tohoročný svetový hokejový šampionát U20 v ľadovom hokeji, nevideli sme veľa nadpriemerných exkluzívnych zápasov a neplnili sa v nich prognózy tých, ktorí tvrdili, že favoriti budú vo štvrťfinále nadelovať gólové prídely tým z hokejovo, za ostatné roky menej uvážlivo narábajúcich, v práci s mladými talentami.
Ale samotné talenty, máme na mysli tie hokejové z nášho súčasného reprezentačného kolektívu – Šimona Nemca, Juraja Slafkovského či Filipa Mešára, dnes ešte iba 16-ročných chlapcov, nám nechýbajú. V Edmontone, podaktorí aj v našich ligách medzi dospelými, potvrdili a ukázali ako umne vedia narábať už teraz s vlastným hokejovým myslením a čo pre ďalší rozvoj svojho talentu potrebujú zdokonaľovať medzi ešte kvalitnejšími.
Komunikáciou s rodičmi na hokejové i nehokejové témy, ale i skúsenejšími, najlepšie s vysokým EQ ešte stále aktívnymi hráčmi, alebo hokejovými manažérmi, je potrebné realizovať tie najťažšie kroky zefektívňovania a skutočného nárastu hokejovej kvality u každého jednotlivca. Práve v domácich podmienkach. Tie je pre mladých potrebné vytvárať zodpovedne, z viacero aj v tomto článku načrtnutých i nenačrtnutých smerov.
Chápeme a poznáme, existujú také špičkové športové talenty, ktoré sa vďaka vysokému IQ i EQ dokážu presadiť aj v špičkových svetových univerzitných ligách. Ale je ich tam z cudzích krajín veľmi málo. Pripúšťame, možno aj vinou nás, ktorí už komunikujeme z pohľadu sveta na súčasné športové dianie očami a mysľou dôchodcov, ale dobre poznajúcich praktík z čias, keď práve našich futbalových odborníkov pozývali ako metodikov či trénerov do špičkových krajín pomáhať konfrontovať nárast hokejovej či futbalovej úrovne mužstiev i jednotlivcov, s cieľom nárastu celosvetovej kvality futbalu či hokeja a popularizácie týchto skvelých športov.
Dnes sme však takmer v týchto športoch nahí práve doma v Slovenskej republike, lebo ak by tomu bolo inak, najviac by nám z daných v tomto komentári naznačených i nespomínaných oblastí, nepauzovala v Slovenskej republike kvalitná medzigeneračná publicistika z oblasti športu v súvislostiach samotného života s talentovanou mládežou. Máme na mysli nielen metodiku tréningového procesu ale i tie životné súvislosti – empatickú komunikáciu, vzdelanie, spôsob životosprávy, všetko čo prispieva k realizácii tvorby lepšieho, náročnejšieho, progresívnejšieho, múdrejšieho, pre náš slovenský šport a jeho aktérov v ňom aj po všetkých stránkach prospešnejšieho, atraktívnejšieho, zaujímavejšieho. Napríklad aj v jednom podstatnom – nadobúdaní hrdosti na vlastný národ, vlasť v ktorej sa talenty narodili a v detstve vyrastali.
A celkom na záver ešte jedna na prvý pohľad, pre podaktorých, možno bezvýznamná poznámka: aby sme každým použitím a používaním cudzích slov aj my, Slováci, dobre rozumeli, že napríklad „draft“ je v preklade po slovensky odviesť, povolať, navrhnúť (zmluvu), v hokejovej terminológii možno do modernosti zabalený sľub vysnívanej šťastnej budúcnosti.
Ale to je tiež iná téma. Poznať a používať funkčne cudzí jazyk je poznať a tým svojim spôsobom aj propagovať kultúru národa, ktorý tým jazykom hovorí. Znamená to, že múdri ľudia dobre poznajú aj dejiny národa, reč ktorého zvyknú funkčne používať, ale pritom mnohé múdre a potrebné aj z dejín, či histórie vedia analyzovať z územia, kde sa narodili, kde ich naučili chodiť a rozprávať v rodnom, materinskom jazyku. Na základe našich skúseností je to zároveň si uvedomiť, a v bežnej praxi tak neokázalo dokumentovať, ako byť kultúrnym v používaní vlastného materinského jazyka voči sebe samému, voči vlastnej hrdosti na seba, svoje rodisko, svoj vlastný národ. Je dobré, že Slovenská republika má aj v tomto smere potomkov rodu na tomto kúsku svetskej zeme, ktorých hokejový svet s úctou označuje za hokejových velikánov.
