Cieľom futbalového umenia nie sú plagiáty ale tvorba a víťazstvá. Toto potvrdil svojim futbalovým životom olympijský víťaz František Kunzo. Aj so svojimi synmi. Ako sa to všetko odohrávalo? Ponúkame konkrétny príbeh ságy futbalového rodu Kunzovcov.
Pred vyše 30 rokmi mi jeden novinár z košických Východoslovenských novín na adresu olympijského víťaza vo futbale Františka Kunza seniora okrem iného povedal, že je majstrom svojho remesla na futbalovej tráve. Zareagoval som: „Remeslu sa môže naučiť každý. Umeniu nikto. Ferino je futbalovým umelcom s umeleckou dušou Východniara.“
Ten novinár sa na mňa vtedy pozrel, nuž som mu dopovedal svoje videnie a vnímanie tejto – už vtedy nie veľmi pred športovou verejnosťou docenenej – osobnosti. „Cieľom nášho krásneho východoslovenského futbalového umenia nie je napodobenina ale tvorba! Ferko dozrie umelecky, keď prídu na športoviská jeho deti.“
Stalo sa. Keďže futbal bol v 20. storočí najplodnejšou formou umenia aj na východnom Slovensku, František junior, ako aj Radoslav, či Patrik zo ságy rodu Kunzovcov, začali tým, že cvičili disciplínu, sústredenie a trpezlivosť vo všetkých aspektoch svojho života, len aby vo futbalovej a hlavne ľudskej hanbe nezostali. Ich vlastný otec im svojím životom na futbalovej tráve ukázal, že ak si futbalový umelec chce zachovať úctu a úspech, musí na sebe stále pracovať a byť skromný, lebo len talent nestačí.
To, že na Olympijských hrách 1980 v Moskve bol František Kunzo, senior, platným členom víťazného tímu ČSSR, a najlepšie futbalové roky strávil v banskobystrickej Dukle, vie veľa futbalových fajnšmekrov. Vedia aj to, že pre Duklu vychoval 3 synov futbalistov. Všetci 3 boli obrancovia a všetci 3 obliekali spomenuté dresy mužstva s logom banskobystrickej Dukly. Na všetkých 3 je ich otec dnes hrdý. Vie živo zaspomínať aj na to, ako v rodnom Spišskom Hrušove, kde mal ihrisko hneď za humnom, naháňal loptu spolu s rovesníkmi od skončenia vyučovania až do zotmenia.
V Rudňanoch si Františka, seniora, vybrali do “áčka” už ako 17-ročného, aby brúsil svoje futbalové ostrohy medzi dospelými vo vtedajších majstrovstvách kraja.
Na vojenčinu do banskobystrickej Dukly však narukoval zo Spišskej Novej Vsi. V armádnom celku vtedajšieho strediska vrcholového športu zotrval 10 rokov a niekoľko rokov z nich aj s kapitánskou páskou na drese.
Jeho kvalitné výkony v obrane, a profesionálny prístup k tejto populárnej hre, neunikli zostavovateľom reprezentačných výberov. Premiéru mal už ako dorastenec, neskôr hral aj za tzv. „dvadsaťjednotku“ a napokon mu patrilo miesto aj medzi olympionikmi.
V mladosti skúšal šťastie popri futbale aj v hokeji. Dokonca nám podaktorí v jeho rodisku potvrdili, že aj hokejistom bol dosť dobrým.
„Hej, darilo sa mi aj na ľade. Súťažne som aktívne hral vtedajšiu divíziu za dospelých Tepličky,“ skonštatoval, keď sme týmto smerom skrútli reč.
V 70. rokoch minulého storočia, hneď po návrate z úspešného dorasteneckého turnaja s reprezentáciou v Taliansku, prišiel na Štiavničky. Do druholigovej Dukly. Po 3 rokoch sa prebojoval s kolektívom poväčšine mladých ale ambicióznych chlapcov do najvyššej súťaže, a futbal v Banskej Bystrici ožil. Trénerská dvojica Oldřich Bříza – Zdeněk Michna mala po návrate do federálnej I. ligy vo futbalovej sezóne 1977/1978 k dispozícii tento káder hráčov: J. Veselý, D. Boroš, F. Kunzo senior, Kopej, Kotián, Siládi, Bednár, Paliatka, Kolkus, Pollák, Majzlík, Kopačka, Kališ, Šimček, Grík, P. Mráz, Albrecht, Zvoda a Vály.
V roku 1981 zvíťazila Dukla spod Urpína v Slovenskom pohári a vo finále československého pohára podľahla pražskej menovkyni 1:4, keď polčas vyhrávala gólom Majzlíka. O dovtedy najväčší úspech, čo bolo víťazstvo v Slovenskom pohári, sa najviac zaslúžili tréneri Kováčik, Benedik, Lakota a hráči Boroš, Borovička, Kopej, Kotian, Kocian, Kunzo senior, Siládi, Kolkus, Kališ, Bilský, Majzlík, M. Nemec, Brezík, Targoš, Jurkemik, Bubenko, Zelenský a Máčaj. Vo futbalovom ročníku 1981/1982 Dukla znovu spadla do II. ligy, aby sa po roku opäť stala prvoligovou.
Odrazom pádov a vzostupov bola častá migrácia vojakov základnej služby v drese Dukly ale František Kunzo hral v jednom klube – armádnom – už spomenutých 10 rokov. Sám o tom s odstupom času hovorí:
„Bolo to prianie vedenia klubu. Mali záujem, aby sa skonsolidoval káder, aby hráči zostali hrať v dresoch Dukly čo najdlhšie. Ja som to akceptoval a urobil som dobre. Prežil som v Banskej Bystrici najkrajšie futbalové chvíle kariéry, Dukla mi pomohla stať sa členom olympijského mužstva, ktoré zvíťazilo v Moskve. Veľmi rád na to spomínam. Netajím, zostal som Duklistom telom i dušou na večnosť.“
Olympijské zlato patrí medzi míľniky československého futbalu. Možno ešte ťažšie ako olympiádu vyhrať, bolo uspieť v kvalifikácii. Na také konštatovanie reagoval František často takto:
„Zažiť atmosféru a triumfovať na olympijských hrách je snom každého športovca. Zvládli sme všetky prekážky, vrátane kvalifikácie, a dočkali sme sa životného úspechu. V tom čase sme mali vynikajúce mužstvo, teším sa, že som mohol byť jeho súčasťou. Dovolím si pri tejto príležitosti zopakovať hráčsky káder: Stanislav Seman, Luděk Macela, Josef Mazura, Libor Radimec, Zdeněk Rygel, Petr Němec, Ladislav Vízek, Jan Berger, Jindřich Svoboda, Lubomír Pokluda, Verner Lička, Rostislav Václavíček, Jaroslav Netolička, Oldřich Rott, Zdeněk Šreiner, František Štambacher a moja maličkosť. Trénermi boli František Havránek a František Cerman, ktorý mal prísť po OH trénovať
Duklu Banská Bystrica. Nakoniec sa tak, podľa mojej mienky, aj na škodu Dukly, nestalo.“
Pred záverečným turnajom v Moskve však bol F. Kunzo zranený. Tréner Havránek bol pred zranením s jeho výkonmi dlhodobo spokojný, preto ho povolal do olympijského tímu. Absolvoval niekoľko predolympijských prípravných zápasov a po nich prišla nominácia, v ktorej nechýbal.
František počas celého olympijského turnaja podával na poste obrancu vynikajúce výkony. Napriek tomu vo finále nenastúpil. Ako to vníma s odstupom rokov?
„Čo sa dá robiť? Tréner Havránek je už nebohý… Neskôr po zápase mi vysvetľoval, že chcel dať šancu aj Zdeňkovi Rygelovi. Vraj, lebo odohral celú kvalifikáciu. Potom sa vymenili úlohy, on sa liečil a začal som hrať na jeho poste. Chcel sa mu odvďačiť. Podával som dovtedy veľmi dobré výkony, na olympiáde som odohral 4 zápasy a myslím, že som pomohol mužstvu do finále. Kdekto si môže myslieť aj niečo iné, rozhodnutie trénera som rešpektoval, i keď sa priznám, na finálový súboj som sa v priamom súperení tešil.“
A čo prezradil futbalovým priaznivcom aj prostredníctvom knižného vydania svojich spomienok v publikácii Futbaloví anjeli a démoni o oslavách?
„Po zápase sme prišli do hotela v olympijskej dedine, navštívil nás predseda vtedajšieho ČSTV Antonín Himl a oslavovali sme až do rána. Spievali sme slovenské a české pesničky, tešili sme sa z úspechu. Nakoniec, nikdy predtým ani potom Československo na olympiáde futbalový turnaj nevyhralo. Na druhý deň, hneď po oslavách, mali ísť hráči na besedu medzi fanúšikov. Nakoniec sme šli dvaja Slováci – Stano Seman a ja.“
Predsa len, nebol tento úspech tak trochu v tieni úspechu ČSSR na ME 1976 v Belehrade a následne aj 3. miesta na ME 1980 v Taliansku?
„Mám pocit, že keby sa olympijské hry nekonali v Moskve, verejnosť by ho vnímala intenzívnejšie. Hralo sa vtedy v socialistickom štáte, bolo to pre nich „iba“ v Moskve. Ja si však myslím, že Moskva po všetkých stránkach v súvislosti s olympiádou obstála. Dostali sme všetko o čo sme požiadali, organizácia podujatia i kvalita samotných stretnutí zniesli tie najprísnejšie parametre. Inak môžu hodnotiť túto svetovú fiestu azda len závistlivci.“
Menej futbalových priaznivcov vie, že v tom čase poškuľovala po F. Kunzovi pražská Sparta. Nakoniec mu ponuka z tohto klubu aj prišla, prestup bol na spadnutie, ale Banská Bystrica žiadala takú sumu, ktorú Sparta nebola ochotná zaplatiť. Namiesto Sparty prišla ligová Lokomotíva Košice a v nej aj zostava: Figura – Kunzo, Čabala, M. Suchánek, Máčaj (Andrejco) – Strapek, P. Fecko, Péter, Repík – Vankovič, Andrejko. Čo na to hovorí František Kunzo?
„Isto mohla zostava vyzerať aj takto. V Loky bola tiež v tom čase dobrá partia, dobrí hráči. Zahrali sme si okrem I. ligy aj v európskych v pohároch a predvádzali pekný futbal. Nebola to Sparta, ale hrali sme neustále v popredí tabuľky.”
Zaujímavé je aj jeho hodnotenie kariéry svojich synov. Verejnosti o nich prezradil toto:
„Najstarší František pôsobil v Banskej Bystrici a bol kapitánom v Újpesti Dózsa. Zažil triumfy v Slovenskom pohári aj v Maďarskom pohári. Rado začal v Púchove, dlhé roky strávil v bratislavskom Interi, myslím, že bol dobrým futbalistom. Najmladšiemu Paťovi bránili v rozlete zranenia, dvakrát si zlomil kostičku na chodidle a rozhodol sa nepokračovať v kariére. Venuje sa podnikaniu.“
Dosť často sa medzi „duklákmi“ v Banskej Bystrici povráva, že si František ani veľmi nevšímal kvalitu práce futbalových funkcionárov. Jeho reakcia po rokoch znie takto: „Tehličku po tehličke, trpezlivo krok za krokom, budovala Dukla Banská Bystrica kvalitu svojho loga statočnými výkonmi. Pracovali tu v mnohých športoch kvalitní tréneri i velitelia. Samozrejme, že mi bol a zostal najbližší futbal. Možno aj preto si napríklad veliteľa Dukly Ivana Čierneho viac pamätám z jeho pôsobenia pri futbale než ako veliteľa celej Dukly. Bol to prísny ale korektný človek. Pracovitý. Napáchnutý takými olympijskými tradíciami, ktoré sú v každom období potrebné, aby slúžili pri výchove mládeže k čistému športovaniu, k úcte voči nášmu športovému, kultúrnemu i historickému dedičstvu. Dnes keď sa stretneme, nielen s ním si mám čo na túto tému porozprávať. Cesta žiadneho športovca nebola ani nikdy nebude rovná, ľahká, vydláždená čistučkým mramorom. Spravidla je dlhá, kľukatá, kamenistá, rôznorodá. Stačí sa pozrieť na dnešnú Duklu. Obdivujem pútnikov históriou, ktorí sa po rokoch snažia podobnými dotykmi spoznávať skutočný smer a zmysel života so športom v Dukle a dôverne približovať túto armádnu, ničím nezastupiteľnú krásu.”
Ak niekto niekedy spomenie armádnu futbalovú Duklu Banská Bystrica a jej úspechy v domácich a zahraničných futbalových súbojoch, ak niekto bude obšírne, či len úryvkovite, hodnotiť dianie a historické míľniky československého či slovenského futbalu, na futbalovú ságu rodu Kunzovcov, vďaka ich životným i futbalovým postojom, zabudnúť nemôže. Sám František, senior, o ich spoločnom futbalovom príbehu občas povie aj toto: „V knihách sú uložené myšlienky, príbehy a životy ľudí, ktorí ich písali svojimi životmi. Knihy sú odrazom života a ak sú o príbehoch ľudí, vážim si také knihy. Mám predsa pred sebou život človeka a život, to je veľká hodnota. Pre mňa zostane natrvalo tou najcennejšou v celej mojej rodinke s manželkou, synmi, ich manželkami a našimi vnúčencami, ale aj s veľkou rodinou Dukly Banská Bystrica. Rád čítam príbehy ľudí, lebo sú tam na papieri priblížené ich duše. Sám som prostredníctvom futbalu prežíval všetko. Úprimne. Tak ako prežívam teraz svoj život vo vlastnej rodine.“
