Pri štúdiu, hľadaní a čítaní zaujímavej publicistiky, najmä, ale nielen, z oblasti športu, ma upútal na portáli Sportlandia.sk tento článok, ktorý načrtol viacero problémov publicistiky a pohľadu na veci, s ktorými sa denne stretávame v živote a ktoré sa môžu rôzne vyvíjať – v súvislosti s nechcenými závislosťami, nielen, ale aj, na moderných technológiách. Názor ako to v budúcnosti dopadne, ukáže až čas a tiež nie je jasné, či to spoločnosť dokáže, okrem špičkových odborníkov, ktorých zvyčajne málokto počúva, aj potom priebežne triezvo vyhodnotiť, kým nebude neskoro – rovnako ako pri globálnom životnom prostredí. Často ma pri tom napadá významná časť práce geológov, astrológov a mnohých vedných odborov, kde sa výsledkov svojej práce zúčastnení, vrátane súčasnej populácie, nedožijú, ale to ich od nej aj tak neodradzuje. A najmä, keď sa uvádza, že sú za našimi rozhodnutiami len nejaké chemické procesy, z ktorých sa skladáme my alebo náš mozog či myslenie.
Podstatné sú ale potom dôležité čiastkové výsledky na ceste ľudstva, čo to prinesie, podľa vlastného pochopenia, tej ktorej populácii, pretože vývoj je nezvratný a môže byť v istom zmysle aj deštrukčný. A keďže život je cesta a tí, čo sa tomu venovali viac, vedia, že cesta je dôležitejšia ako cieľ, na čo sú a budú stále rozdielne názory, podľa poznania vlastnej cesty životom, necháva, podľa mňa, autor Jozef Mazár, aj tu isté pohľady na možnosti, aké by dobré, nielen niektoré z nich, mohli byť. Taktiež to neznamená, že so všetkým uvedeným v článku súhlasím, ale oslovil ma a mnohé myšlienky v ňom.
Preto som si tento publicistický článok dovolil nižšie uviesť celý, so súhlasom autora a jeho vlastným doplnením, bez zmien, ktoré by menili akokoľvek význam, s mojou úpravou. Nech sa páči, prajem vám príjemné čítanie či ponúkam pohľad alebo zamyslenie publicistu PhDr. Jozefa Mazára:
„Zbytočná je, vraj, snaha zušľachťovať tréning, cvičenie s písaným slovom, na novinový papier. Zbytočné je šľachtiť, cibriť novinársku žánrovú pestrosť, aj v oblasti na papier písanej publicistiky o športe.“
Mnohí takýmito slovnými spojeniami velikášsky vysvetľovali nepotrebnosť písaného slova na papier, aj ten novinový, časopisecký. Dodnes si dovolím tvrdiť, že stále pomáhajú svojimi funkcionárskymi prístupmi odstraňovať zo sveta médií písané slovo. Napriek tomu, že postupne takto svetom desaťročia, ba nebojím sa zvýrazniť storočia, forsírovanú metódu kvalitnej novinárskej práce majstri písaného slova pre ľudské dobro svetom šírili. Mnohí z nich sú napríklad dokonca nositeľmi Nobelovej ceny.
Nadmerné používania technológií nám začalo mnohým negatívne meniť mozgy. Dnes špičkoví odborníci sveta, medzi ktorých rozhodne patrí aj uznávaný český neurológ Martin Jan Stránsky, vysvetľujú, prečo také prístupy boli a sú nie len chybné, ale aj zdraviu veľmi škodlivé.
Keď som pred rokmi toto tvrdil, už v súvislosti s vydávaním, a v športe s používaním kvalitne pripravovaného, časopisu Závislosť, mnohí funkcionári a ich prisluhovači, aj v štátom dobre platených funkciách, sa mi takmer vysmievali. Vraj, trh si také písané médiá nežiada. Trh všetko vyrieši. Niet objednávateľa ani kupujúceho. Tvrdili a tvrdia dodnes napríklad liberáli. Opak je však pravdou.
Keďže som sa, ako šéfredaktor slovensko – česko – anglicky vydávaného časopisu Závislosť, dlho, takmer vyše 10 rokov pohyboval medzi skutočnými odborníkmi liečby závislostí vo viacerých známych liečebných zariadeniach Európy, snažil som sa vyvracať priamou, živou komunikáciou, také chorobné a veľmi škodlivé názory.
Hlavne, najskôr v časopise Závislosť, som 10 rokov viedol, a obsahovo tvoril, rubriku s významnými športovcami – na tému ich vlastných životov – pri športe a so športom. Kde vidia najväčšie problémy súčasného človeka a ako, v tomto, dnes rapídne rozbiehajúcom sa digitálnom svete, by sa mali vychovávať deti? Aj také priame otázky som kládol mnohým špičkovým metodikom, známym svetovým trénerom i svojimi životmi kvalitným viacerým olympijským víťazom, majstrom sveta či Európy.
A oni, úprimne s chuťou odpovedali. Dlhodobo som s viacerými v takej komunikácii zostal až do dnešných dní i keď podaktorých už zo života vytrhla smrť. Ide o ľudí z viacerých končín sveta a tie dialógy na tému našich životov som postupne rozširoval i na širšie spektrum ľudských aktivít. Politikov nevynímajúc.
Časopis Závislosť postupne nahradil časopis Na hrane, neskôr Svet športu. Dnes skutočne už iba spomienka na tieto snahy.
Väčšina z nás si už zvykla, že sme neustále obklopení nejakými technológiami a že sa ich množstvo neustále zvyšuje. Ani moja maličkosť nepopiera, že technológie nám v mnohom pomáhajú. Uľahčujú nám život, pomáhajú v práci, s učením a zabávajú nás. Prežívame s nimi čoraz viac času. Často je to s nimi veľmi pohodlné a príjemné. Práca na sebe samom, u každého z nás, však stále vyžaduje vlastnú zodpovednosť, náročnosť, trpezlivosť v hľadaní a dokonalom spoznávaní seba samého – v dnešnom zložitom a náročnom živote. V živote, o ktorom platilo a platí, že ak nebudeme širokospektrálne dokonalejšie ctiť a spoznávať svoju minulosť, budeme si ju musieť zopakovať! My sa bojíme vlastných snažení preferovať a presadzovať zásadné princípy fungovania kvalitných škôl našich životov. Zdá sa nám, že niekedy je to s obklopeným svetom súčasných technológií až také úžasné, že varovania expertov z iných dôležitých sfér života nechceme vôbec počuť. Ale existuje čoraz viac odborníkov, ktorí v súvislosti s technológiami, hovoria aj o závislosti, hlúpnutí našom vlastnom, oveľa rýchlejšie i našich detí, ktoré vlastne za tento stav ani veľmi nemôžu.
Nechceme si uvedomiť, že zabrzdením toho, o čom píšem kriticky v úvode, náš mozog sa začína zmenšovať a že budúce generácie začnú degenerovať. O tom, aké sú dopady technológií na naše životy, vysvetľuje okrem iných vzácnych a múdrych osobností, aj už spomínaný neurológ a vysokoškolský pedagóg, MUDr. Martin Jan Stránský.
Prečo toto, čo publikoval vyspelý svet dávnejšie, a začal v praxi dávnejšie aj presadzovať, u nás ostáva stále zabuchnuté za dverami? Prečo naši štátom dobre honorovaní funkcionári ešte aj dnes podceňujú, a iba platonicky pri presadzovaní vlastných záujmov okrajovo riešia, problém kvalitnej komunikácie cez písané slovo, napríklad aj z oblasti škodlivých závislostí? Aj také neodborné postoje nás dostávajú v súčasnosti na veľmi kľúčové rázcestia našich životov.
V školách nám zabezpečujú tzv. protidrogovú prevenciu na mnohých miestach ľudia, ktorí o prevencii pre prax v sebe nosia veľmi málo, ak vôbec aspoň niečo nosia, čo by skutočne pomáhalo riešiť dlhoročný vleklý problém. Je to dané aj tým, že technológie nás stále viac nútia, aby sme sa zbavovali určitých prirodzených činností v našich súčasných životoch, tým aj evolučných schopností, ktoré sú veľmi potrebné, ako naznačili aj v našej súčasnej komunikácii viacerí. Tým často aj vedomostí i funkčných zručností.
Konečne aj o tom si hovorme pravdu – rovno z očí do očí. Že nás aj rýchly nárast nadmerného zneužívania technológií oberá o evolučné schopnosti, je dnes podložené odborníkmi aj rôznymi meraniami, pretože v neurológii už existujú metódy a prístroje, pomocou ktorých môžeme merať určité mozgové schopnosti a tak ich porovnávať v tom, ako sa postupne menia.
Odborníci tento proces sledujú už 15 rokov. Zisťujú, že niektoré intelektuálne a mozgové schopnosti plošne odpadávajú a v súčasnosti už aj vedia, že je to dôsledok používania technológií. Dnes sa niektorí ľudia pozerajú na obrazovky (televízia, mobil, počítač) priemerne 9 hodín denne. Z hľadiska evolúcie sme stvorení pre iné veci, než len sedieť a pozerať sa na obrazovky.
Futbalový progres tiež nemôžeme riešiť len vysielacími kanálmi súkromných televízií, často bez funkčných a odborne približovaných komentárov skutočných znalcov futbalu, ale rovnako i hovoreného slova v spisovnom jazyku. Učme sa i tu od múdrejších vo svete. Napríklad do Nemecka nie je vôbec ďaleko.
MUDr. Martin Jan Stránský upozorňuje trebárs aj na to, že tieto činnosti sú aj málo interaktívne, to znamená, že v súvislosti s pozeraním sa na obrazovky veľmi málo diskutujeme, a tak informácie nedávame do hlbšej pamäti, kde by sa mohli integrovať s ďalšími mozgovými schopnosťami, čo by následne umožňovalo, aby sme sa vyvíjali ďalej a aby sme adekvátne reagovali na rôzne veci.
Vieme síce, kde máme čo nájsť, ale prestávame medzi sebou komunikovať. Už je to aj dokázané. Ľudia používajú kratšie vety, klesá IQ, nevedia medzi sebou komunikovať a riešiť problémy, stávajú sa otrokmi technológií, ktoré ich nútia do určitého správania, ktoré im nie je biologicky a evolučne prirodzené.
MUDr. Martin Jan Stránský upozorňuje na to, že je veľmi dôležité, aby sme skutočne začali premýšľať nad tým, čo bude ďalej. V podstate existujú dve cesty.
„Jedna je tá, že budeme pokračovať v tom, čo robíme teraz. Je to homogenizácia – rovnorodosť – ako napríklad v mravenisku. Toto je ale neprirodzené, pretože celá naša biologická existencia je zameraná na diverzifikáciu – rozmanitosť, rôznorodosť. Musíme byť jeden od druhého odlišní, v zdravom slova zmysle, pretože to spoločnosť posúva ďalej. Aj vo futbale, ak už o ňom píšeme, ale i v oblasti úspešnej prevencie škodlivých závislostí. Toto spoločenské splývanie je nebezpečné teraz preto, lebo najdôležitejšie priority sa menia a začína fungovať len jedna priorita, a to je blaho a expanzia.“
A toto už zdôrazňuje nielen MUDr. Martin Jan Stránský…
Kadiaľ by mali viesť nové cesty v našej žurnalistike, sa snažíme, aspoň okrajovo, naznačovať aj v tomto internetovom magazíne. Našim pomocníkom, veľkým, nenahraditeľným, začína byť v tomto smere hlavne písané 8-stranové médium Slovenskí velikáni, ktoré vychádza zásluhou Spoločnosti slovenských velikánov – zatiaľ raz štvrťročne.
Ak sa človek pozorne zadíva na priloženú drevorezbu, produkt systematickej práce, so skutočnými užitočnými odkazmi, pre prax týchto 3 velikánov, zistí, že keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí – za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie.
A nájdeme i iné postavy, hoci aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svojej spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr…
Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomoval svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a jednoznačne sa postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Rovnako tak v iných obdobiach, a pri iných dejinných udalostiach, urobili i Milan Rastislav Štefánik a Alexander Dubček…
Všetci traja v našich dejinách, z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju, nezaťažení rodovými či majetnými výsadami, mierou vrchovatou rozprúdili uvedomelé odkazy pre zmeny, ale všetci traja začali od seba. Všetci traja verili v dobro človeka i veľkú silu svojho národa. Skúsme si vlastným vnútrom analyzovať, čo nám vysielajú svojimi priamymi pohľadmi pre našu súčasnosť?…
Tí, ktorí si pamätáme na mnohé, nezabúdajme, v ktorých skupinách, a s kým, sa cítili dennodenne najlepšie a akými komunikáciami, a spôsobmi svojich životov, rozosievali svetom ľudské dobro. Všetci úprimne milovali svoju vlasť, prírodu, boli ochotní odovzdať svoje „ja“ pre celospoločenské dobro – čo najširších vrstiev svojich spolurodákov.
