Stretli sme sa v krásnom futbalovom stánku slovenského vidieckeho klubu Cinobaňa pred 2 rokmi. Keď začal rozprávať o svojom živote, hlavne o tom futbalovom, pozorne načúvajúci mohol pochopiť, že pravidlá svojho vlastného života ohraničil v prvom rade tvrdou prácou na sebe, na svojom charaktere, s dôrazom na úžasnú lásku k futbalu.
„V rodnej Ružinej som sa futbalovo dlho neudomácňoval. Do Lučenca odtiaľ takmer kameňom dohodíš a tak som už ako 12- či 13-ročný obliekal žiacky dres, isto v minulosti veľmi kvalitného futbalového klubu Novohradu, ktorý sídlil v okresnom meste Lučenec. Dnes podaktorí tvrdia, že čas je rodnou sestrou pravdy. Aj tej futbalovej. Skutočne pravdou na večnosť v mojom živote zostane, že som futbalovo rástol v drese s logom Dukly. Ani sa už presne nepamätám, na čom konkrétnom vlastne „zhorel“ môj odchod, ešte sotva futbalového žiaka, do vtedy vo svete slávnej pražskej Dukly, lebo ja som sa objavil v Dukle inej, tej banskobystrickej. Vybrali si ma tam z dresu žiackych okresných či krajských výberov.
Nikdy som sa nezameriaval na výkon iných, napriek tomu, že som vyrastal a futbalovo dozrieval vo veľmi silnej konkurencii. Ak sa už pýtate na mená a priezviská, medzi ktorými, budem spomínať. Nech mi však prepáčia tí, ktorých pravdepodobne pre dynamiku nášho rozhovoru, z časových dôvodov nespomeniem, ale tak Peter Dubovský ako napríklad Radek Bejbl, Zdeněk Svoboda, Rišo Trutz, Jiří Lerch, brankári Leonard Stehel či Miroslav König, ale i ďalší nespomenutí, boli tými, ktorí mi svojou výkonnosťou pomáhali brúsiť moje futbalové ostrohy. Možno aj preto, aby sme dnes mohli aj takto spomínať,“
povedal vtedy, v prítomnosti prezidenta vidieckeho futbalového klubu Cinobaňa Júliusa Palíka, bývalý stopér Dukly Banská Bystrica Róbert Fízeľ. Bolo to tesne pred priateľským futbalovým zápasom dorastencov FC Košice a MFK Dukla Banská Bystrica. A doplnil:
„Do armádnej Dukly Banská Bystrica som sa dostal v 2. polovici 80. rokov minulého storočia – a s menšími prestávkami – som v tomto klube strávil 12 rokov. Historici a štatistici majú iste presnejšie informácie, kedy som prišiel do Dukly a ako i jej zásluhou pokračovala napríklad aj moja reprezentačná kariéra. Iste, bolo to ešte v silnej konkurencii vtedajšieho československého futbalu. Bolo to naozaj krásne obdobie spojené s cestovaním, množstvom driny, no aj úspechov.“
Nič sa na svete, ani vo futbale, sa nerodí len tak „samo od seba“ pokojne, ale veľmi umne zauvažoval nad svojou futbalovou minulosťou, už v tom čase, Róbert Fízeľ, takmer 50-nik. Samozrejme, že medzi jeho futbalovými úspechmi majú miesto aj titul majstra Československa, ktorý dosiahol ako dorastenec v drese spomínaného armádneho klubu vo futbalovej sezóne 1988/1989. Rok predtým, v ročníku 1987/1988, získal so spoluhráčmi z Dukly slovenský titul. V československom finále už ale mladí hráči, v dresoch vtedajšej armádnej Dukly, nemali veľa šťastia, ani herných skúseností, v súboji s rovesníkmi, ktorí obliekali dresy Zbrojovky Brno a tak sa stali „len“ republikovými vicemajstrami. Aj to bol však obrovský úspech.
„Už som viackrát pri takých návratoch spomenul, že v tom období sme mali naozaj futbalovo skvelú hernú fazónu. Výraznou mierou sa pod ňu podpísal náš vtedajší tréner, ale i otec a vychovávateľ v jednej osobe – Peter Benedik – ktorý bol síce tvrdý a nekompromisný, ale dokázal nás fantasticky pripraviť a futbalovo viesť. Dodnes si spomínam na 4-fázové tréningy na rôznych sústredeniach, ktoré by som už nikdy v živote nechcel absolvovať,“
dodal s úsmevom po rokoch.
Keď sme mu položili otázku ako sa mu hralo v súboji proti Zinedinovi Zidanovi, neskôr slávnemu futbalistovi, z dresu majstrov sveta Francúzov či neskôr slávneho Realu Madrid, znovu sa na jeho tvári objavil úsmev, aby zareagoval:
„Vo vtedajšej dobe behalo veľa slávnych futbalistov aj po našich trávnikoch, ktorí sa neskôr preslávili na najväčších futbalových fiestach sveta. Aj v trénerskej, československej futbalovej škole, pôsobili vo svete vysoko cenení a uznávaní, napríklad Jozef Vengloš, Václav Ježek, Josef Masopust a ďalší. Konkurencia z pohľadu svetového futbalu bola veľmi silná, aj na funkcionárskych postoch vtedajšej, skutočne futbalovej, Československej republiky.“
Róbert Fízeľ písal svojou skvelou hrou svoje vlastné pravidlá futbalového života, aby sa nemusel riadiť pravidlami niekoho iného tam, kde by ho k špičkovej hernej kvalite skôr také spôsoby brzdili. Keď sme ho tlačili otázkami v čom, odpovedal:
„Voľba je vždy na vás, ale podľa môjho názoru je odpoveď jasná. Nesmiete prepásť okamih, keď sa prestanete báť. Napríklad vlastnej učenlivosti vo všetkom, čo vás zdokonaľuje, aby vo vašom živote pribúdali ďalšie pozitívne výsledky. Strach, neochota v prvom rade pracovať na odstraňovaní vlastných nedostatkov a pochybností, vám nikdy neposlúžia tak, ako tvrdá práca a oddanosť. Oddanosť robiť to, čo je robiť potrebné, aby ste sa posúvali ďalej. S vypočítavosťou či zásluhovosťou sa zdravý život ani vo futbale, a pri futbale, úspešne nerozvíja. Na akomkoľvek poste. Ak sa človek takého, po zle volajúceho pravidla, nezbaví, už spravidla prestáva žiť a začína vlastne iba existovať, nerozvíja, nenásobí, zdravo nepodporuje svoje sny.“
Dosť jeho vlastnej faktografie od jeho vlastného srdiečka, prečo napriek mnohým zraneniam, je vyhľadávanou a vzácnou osobnosťou, aj dnes pre životy iných.
„Robo Fízeľ je mužom dobra a bez komplikácií,“
zareagoval pri takých slovách vtedy Július Palík, aby dodal:
„a práve preto, že takých ľudí tu v Cinobani máme aj dnes, naše, aj futbalové životy, nás spájajú pre zvyšovanie každej kvality našej práce. Robo Fízeľ ju násobil ako futbalista, napríklad aj vtedy, keď úspešne reprezentoval so štátnym znakom Československa na prsiach.“
Škoda, že práve v jeho najväčšom futbalovom rozkvete prišli i zranenia. V čase najnevhodnejšom, keď si vybojoval pevné miesto v A-mužstve banskobystrického futbalového klubu. Jediné zlé doskočenie, ktoré si odnieslo koleno, prakticky zastavilo jeho profesionálnu kariéru. Bolo to v čase, kedy mal mladý futbalista postupne zúročiť to, čo dovtedy do futbalu vložil. Sám na to spomína aj takto:
„To moje, najvážnejšie, prišlo, keď som mal asi 23 rokov. Bolo to týždeň, vlastne v generálke pred ligovým štartom. Pamätám si, ako som si z pozície obrancu nabehol na rohový kop v pozícii útočníka, ale z následného výskoku som dopadol na zem veľmi nešťastne. Roztrhol sa mi krížový väz v kolene. Po prvej nevydarenej operácii, ktorá mi vystavila stopku od futbalu na rok, nasledovala ďalšia. Tá si opäť vyžiadala ročné pauzovanie na najvyššej úrovni.“
Potom, keď sa po lekárskych zákrokoch, pokúšal takpovediac „rozohrať sa“, viedli jeho futbalové kroky späť do Lučenca. Banskobystrický klub Dukla mu dal druhú šancu, hoci sám cítil, že to už nie je také, ako v období pred zranením. Sám o návrate povedal:
„V Dukle som strávil ešte rok, potom smerovali moje kroky do Levíc, ktoré hrali v tom čase II. ligu. K zdravotným ťažkostiam s kolenom sa však pridružili aj problémy so srdcom.“
Futbal na najvyššej úrovni musel ísť bokom. Napriek tomu, na mnohé futbalové nezabúda, ani pri oslavách 50-ročného životného jubilea. S rešpektom, a znalecky, spomína aj na ďalších, s ktorými buď v jednom klubovom drese, alebo proti iným v ich klubových dresoch, ako aktívny reprezentant, úspešne bojoval.
Dopĺňame z archívu historika Jaroslava Šišku aspoň základné údaje o jeho pôsobení v A-tíme Dukly:
Róbert Fízeľ nastúpil v drese Dukly Banská Bystrica v I. aj v II. lige. Začal v kádri A-tímu v I. lige pôsobiť v sezóne 1989/1990, ale bez jediného štartu v sezóne, potom už hral v II. lige proti FC Košice v sezóne 1992/1993 a skončil v II. lige proti Slovan Duslo Šaľa a potom v sezóne 1993/1994 v I. lige začal proti Interu Bratislava a skončil v sezóne 1997/1998 proti Tatranu Prešov. Okrem Slovenského pohára odohral v drese A-tímu Dukly 31 zápasov a strelil 2 góly.
S uznaním vyslovuje, nie pri jednej spomienke, v bežnej reči napríklad mená a priezviská spoluhráčov Roba Semeníka, Mareka Penksu, Ľuba Faktora, Karola Praženicu, zo súperov azda najčastejšie Steva McManamana či Zinedina Zidana, ktorého doteraz považuje za jedného z najlepších futbalistov na planéte.
Neskutočné zážitky v sebe nosí z čias mládežníckych reprezentácií. Ešte v období, keď o oslavách okrúhlych 50. narodenín nehovoril, prezradil i toto:
„Nikdy nezabudnem na kvalifikáciu na európsky šampionát 18-ročných, kde sme mali v skupine Angličanov, Francúzov a Grékov a pricestovali sme na slávny štadión Wembley do Anglicka. To sa podarí naozaj málokomu, prišli skvelé výkony a po nich ocenenia aj z radov trénerov. Fanúšikov nevynímajúc.“
Na základe poznania a ďalšieho spoznávania jeho názorov na jeho vlastný futbalový život si dovoľujeme podčiarknuť, že v jeho prípade zohrali dôležitú úlohu v jeho živote viacerí tréneri. Často spomína konkrétne na Antona Dragúňa, Stanislava Jarábka, Antona Jánoša a keď príde reč na už spomínaného Petra Benedika, pridá i korenie z iného súdka. Ale znova radšej citujme Róberta Fízeľa:
„Každý zo spomenutých prispel svojou mierou k môjmu futbalovému rastu a napredovaniu. Každý mal svoje metódy i spôsoby, ktorými chcel a sledoval, aby futbal ľudí bavil a spájal – nerozdeľoval. Peter Benedik, okrem toho, písal v rodinnom kruhu krásne tradície futbalových rodín, písal v kruhu rodičov a spoluhráčov príbehy, na ktoré nehodno zabudnúť, lebo cibrili a oživovali ľudskú silu, ktorá miluje všetko živé. Celú prírodu. Pekne o tom hovorí napríklad aj v knihe Futbaloví anjeli a démoni.“
Aj Róbert Fízeľ sa po skončení aktívnej činnosti vydal na trénerskú dráhu. Kopačky zavesil na klinec, keď mal 37 rokov. Potom sa tiež stal trénerom, začal v praxi presadzovať osobný príklad za najrozumnejšiu formu futbalovej výchovy. Začal mladých učiť, naučiť to, čo robilo a robí futbal krásnym, nenapodobniteľným a nenahraditeľným.
Nuž a mi Ti, náš nezabudnuteľný, dnes už 50-ročný Robko Fízeľ, z nášho portálu Duklasport.sk, po dlhších redakčných úvahách a záveroch, ponúkame aj také naše redakčné i ľudské futbalovo – oslavné zastavenie. Nevšedné už tým, že s ním prichádzame po dátume osláv Tvojich 50-in. Základom akéhokoľvek skutočne milujúceho futbalového vzťahu je vždy určitý záväzok, či už hlboký alebo povrchný. Hlboká oddanosť vzťahu síce jeho úspech nezaručuje, ale napomáha mu viac než ktorýkoľvek iný faktor. Pôvodne povrchné vzťahy môžu časom získať väčšiu hĺbku. Pokiaľ sa tak nestane, najskôr sa rozpadnú alebo budú chronicky krehké a neduživé. A toto ani vo chvíli Tvojho významného životného jubilea si nemôžeme dovoliť v našej publicistike pripustiť. Súčasníci oceňujú skôr človeka ako jeho význam. Potomstvo sa bude skôr pozerať na význam ako na človeka.
Aj tak sa dá nachádzať kvalita prepájania a šírenia každého ľudského dobra. Jeho zvýraznenie a podčiarknutie vo chvíli, keď to už ani človek nečaká. Aj preto práve takto a práve teraz si Ti dovoľujeme, náš milý a vzácny tohoročný oslávenec životnej 50-ky, Róbert Fízeľ, verejne prinášať vinš slovom a vnútorným svetom slávneho španielskeho maliara, sochára Pabla Picassa – okrem zdravia a radosti z rodiny vlastnej a tej futbalovej – aj toto:
„Najťažšie sú roky medzi 50 a 70 rokmi. Vždy sa od Teba žiada, aby si robil veci, a napriek tomu nie si dosť zúbožený, aby si ich odmietol!“
Preto s veľkou radosťou a elánom budeme, postupne pri Tvojich ďalších okrúhlych jubileách, dopisovať Tvoju nádhernú a veríme, naďalej úspešnú cestu životom, v kruhu ľudí Tvojmu srdcu najbližších. Základ kladieme s veľkou úctou k Tvojej osobnosti práve teraz, keď si sa dožil Tvojich krásnych 50-ín.
