Z množstva ohlasov a spomienok na Jožka Oborila, o ktorom sme pri príležitosti jeho 70. narodenín priniesli prostredníctvom internetových magazínov Duklasport.sk a KlubPriatelovDukly.sk jeho pohľady na súčasný život pri tomto vzácnom jubileu, vyberáme tie, ktoré potvrdzujú to staré známe, ale aj životmi iných overené a platné stále:
Človek má 3 cesty, ako múdro konať:
Najskôr premýšľaním: To je tá najušľachtilejšia cesta.
Druhá je napodobovaním: To je tá najľahšia.
Tretia je cesta skúsenosťou: To je tá najtvrdšia.
Prvú ponúkli zo 20 futbaloví priaznivci z nášho slovenského futbalového Zemplína. Za všetkých ju azda najvýstižnejšie povedal bývalý futbalový reprezentant Československa Andrej Daňko, odchovanec futbalovej školy michalovského Zemplína, ktorý prežil svoje najúspešnejšie roky v drese slávnych VSS Košice a obliekal aj dres banskobystrickej Dukly. Ale aj ďalší v ohlasoch dokonca spomínali a porovnávali život a smrť.
Andrej Daňko takto:
„Tešme sa spolu zo života a pri okrúhlych jubileách je nádherné, ak tú našu radosť, spomienky, zážitky, aj z čias futbalových, násobíme verejne v kruhu verných priaznivcov tejto najkrajšej a najpopulárnejšej hre na svete. Stratiť futbalovú lásku, a s ňou skutočného priateľa, je strašné. Klame ten, kto vraví, že smrť je horšia.
Mnohí z nás sme, napríklad, zaregistrovali, okrem iného, že nedávno zomrel Stanislav Čech vo veku 67 rokov, ktorý v drese Slavoja Trebišov odohral 158 zápasov a strelil 31 gólov (pozn. redakcie: *05.09.1954 †22.03.2022, otec bývalého reprezentanta SR Mareka a bývalého prezidenta Dukly BB Richarda a ktorý nastúpil aj 2x proti Dukle BB: v drese ČH Bratislava v II. lige dňa 28.05.1977 a v drese Trebišova dňa 05.06.1983).
Strata každého blízkeho človeka je bolestivá, sprevádzaná smútkom, bolesťou i spomienkami.
Stanislav Čech hráčsky pôsobil aj vo VSŽ Košice, ČH Bratislava a najvyššiu federálnu ligu si zahral za Tatran Prešov. Jeho priateľstvo, aj to futbalové, zostáva však s futbalom na večnosť. Prečo to zdôrazňujem? Aj vďaka životným jubileám ďalších verných priaznivcov futbalu, sa vo voľných debatách často rieši, ako je potrebné nájsť správnu cestu v osobnom a futbalovom živote, aj špičkového futbalistu.
Preto mám rád monografie, knihy, ktoré približujú mnohé pohľady na život, prácu a odpočinok, teda nevynímajúc zdravie daného jedinca. Toto fejsbuk či iné sociálne siete neriešia. Dôkazov je veľa. Aj preto je potrebné čítať knihy, monografie. Vecne a konkrétne dopĺňať už mnohé napísané. Spomínať a hovoriť o futbale, živote, láske, napríklad s Jožkom Oborilom, je násobiť v rôznych obmenách to, čo zvykneme prežívať, keď futbal stále milujeme.
Úloha priateľstva v živote a športe je veľká a veľmi potrebná.
Preto aj na prípade Jožka Oborila možno potvrdiť, ako futbalovým priateľstvom prehlbujeme a vieme sa tešiť z ľudského dobra, prostredníctvom toho futbalového. Teší nás, že máme v kruhu nás, skúsenejších, živého a úspešného ďalšieho 70-nika. Takého, ktorý sa pre futbal narodil, aj podľa jeho slov, v niekdajších slávnych futbalových VSS Košice.“
Ďalšia zo zaujímavých, a vo futbale rešpektovaných osobností, hlavne funkcionársky, ale i ako licenčný agent FIFA, pán Vladimír Varga, z Prešova, nám napísal toto:
„Počas mojej funkcionárskej kariéry v Tatrane Prešov sme predovšetkým stavali na domácich odchovancoch a hráčoch z blízkeho okolia. Napriek tomu som bol vždy rád, keď sa mi podaril “úlovok” aj známych ligových hráčov z iných klubov.
Spomeniem aspoň niektorých: Jožko Šajánek z Interu, Milan Veselý zo Slávie Praha, Jano Strausz z VSS Košice a mnohí iní. Pri príležitosti jubilea ďalšieho výborného hráča i človeka, Jožka Oborila, sa troška chcem zastaviť.
Získal som ho ako výraznú osobnosť, hviezdu pražskej Slávie. Pre mnohých bolo až neuveriteľné, že sa to podarilo. Išiel som na to klasickým svojím spôsobom, navštívil som ho v Prahe, nasledoval dlhý rozhovor, vzájomne sme si vysvetlili všetky podrobnosti, týkajúce sa takého veľkého prestupu a Jožko zakotvil v Tatrane.
Že bol veľkým prínosom na ihrisku, to je samozrejmé. Mal odohraných veľa ligových zápasov v hviezdnej Slávii a bol naším kľúčovým hráčom. Čo už málokto vie, bol veľkým prínosom aj v kabíne, čo je veľmi podstatné v tomto kolektívnom športe.
Najviac mi teraz zarezonovala situácia, keď za jeho pôsobenia v Tatrane, som do klubu priviedol mladučkého Miroslava Labuna z Humenného, ktorý sa postupne rozkukával a Jožko Oboril zakrátko zistil, že je to hráč s veľkou perspektívou a aj ma na to upozornil, s tým, že si ho vezme pod svoj “patronát”.
Spolu potom vytvorili jednu vynikajúcu stopérsku dvojicu, ktorá mala svoj “cveng” v silnej federálnej československej lige.
Aj dnes, s radosťou a vďakou, že tu Jozef pôsobil, rád spomínam.“
František Králka, dlhoročný obranca VSS Košice, ktorý obliekal dres tohto mužstva v rokoch 1969 – 1977, dnes prezident Klubu futbalových internacionálov VSS Košice:
„S Jozefom sa vždy rád stretávam a vždy si máme čo povedať.
Sám som patril k hráčom, ktorí v tom čase, keď Jožko, ako študent priemyslovky, začínal v doraste, vstupovali do vrcholového futbalu medzi takých, akými boli strieborný olympionik Anton Švajlen, či strieborný medailista z MS v Čile Jožko Bomba.
Hrávali sme často medzinárodné klubové súťaže, sám som sa zapísal medzi hráčov, ktorí bojovali v dresoch VSS v Pohári UEFA.
Ak hovorím o svojom roku narodenia, teda 1947, v tom istom roku sa narodili aj Jaro Pollák, Jaro Boroš, Fero Hoholko, Štefan Jutka, Peter Benedik, o rok neskôr Jozef Štafura a Andrej Daňko. Silná futbalová generácia. Pár mien a hneď takmer celá jedenástka. Ak tej kvalite pribúdali postupne i ďalší. Jožko Oboril patril medzi nich.
Bol, a zostal, otvoreným, priamym, úprimným kamarátom. Aj keď si niekedy nekládol servítku na ústa, ak išlo o podstatu pravdy či krivdy, hlavne tej futbalovej. Jeho meno i spôsob boja na futbalovej tráve, jeho hráčska kolegialita, si zasluhuje trvalé analýzy a pripomínania jeho aktívnych futbalových rokov, ale i to, ako vníma futbalovú súčasnosť, život vôbec.
Už iní, z iných sfér života, povedali: Máte priateľov? Výborne! To znamená, že ste za niečo užitočné statočne bojovali… O futbale to platí možno aj 2-násobne. A práve Jožka Oborila tiež k takým priateľom radím. Mal, a má, pevný, nepokrivený charakter!“
Dosť dôvodov, že v súvislosti s Ohlasmi na vinš k životnému jubileu Jozefa Oborila by taký text a jemu podobné mohli zaujať aj vás. Vo svojej tvorbe ho majú k dispozícii (aj v rozšírenej podobe) internetové portály Duklasport.sk a KlubPriatelovDukly.sk.
Naša óda na rodinu Jožka Oborila
Hral tu s láskou futbal, s celým mestom pre šport i s rodinou svojou žil.
Náš futbalový velikán, kto iný – futbalový zdatný bek, našej Dukličky – Jožko Oboril!
Bystrica hrala aj špičkovú klubovú ženskú hádzanú, keď šírila sa Európou správa nová,
že góly vo vtedajšom drese SCP Banská Bystrica strieľala aj plavovlasá spojka, Bystričanka, Janka Oborilová!
Bystrica zdolala slávne Nemky z Lipska, pokorila Rumunky, na hádzanú boli v tom čase vypredané lístky,
trénerský mág ženskej hádzanej Kovaľov poskytol svetovej hádzanej nový tromf, spod Urpína európske klubové finalistky!
Celé okolie, nielen Bystrica, vnímalo šport potrebný, ako pre život bola a vždy bude potrebná soľ,
národ náš slovenský, s úžasom hlasito jasá, teší sa keď je v súperovej sieti gól,
v tom čase necíti žiadne rozbroje, iba krásu a žiaden bôľ, ten dnešný, veru, často smutný bôľ.
Športom nádherným, aj vo futbale prvoligovým, celá Banská Bystrica v tom čase žila,
lebo v drese armádnej Dukličky, mala v strede obrany, skvelého – Jožka Oborila.
