23. októbrový deň v tomto roku ostane dňom vďačnosti za výchovu v znamení slušnosti, zodpovednosti a morálky, ako spomienka po zosnulom 87-ročnom Júliusovi Kubečkovi, ktorého telo a duša opustili svet živých 20. októbra 2020 v Prešove. V meste športu, futbalu zvlášť, vo chvíli, kedy v metropole Šariša pomaly odumiera práve tento najpopulárnejší šport na zemeguli.
Samotný zosnulý ešte pred rokom, v prítomnosti svojho nástupcu, Ing. Martina Klovaniča, súčasného sekretára Oblastného futbalového zväzu v Prešove, pospomínal množstvo mien a priezvísk, s ktorými sa podieľal na rozvoji tejto krásnej hry nielen v okresoch Prešov a Sabinov, kde funkcionársky najviac pôsobil.
„Vieš, futbalová láska, to je veľký cit a spájanie mnohých rozumných a pre futbal oddaných ľudí. A ten náš Martin, ktorý zosnoval naše stretnutie po rokoch, k takým ľuďom patrí. Miluje futbal, slušne s každým komunikuje, je zodpovedný za to čo robí a hlavne je morálne na výške, akú táto funkcia vyžaduje. Mám veľkú radosť, že je pokračovateľom mnohých ďalších, ktorí odovzdali zo svojich životov práve veľa futbalu. Zober si len takého Ferka Uličného, nášho bývalého skvelého futbalového rozhodcu, delegáta zväzu, funkcionára alebo Imra Gajdoša z Miklušoviec, či Milana Maňkoša ale to by sme museli napísať úžasný zoznam mien, aby sme sa im aspoň publicisticky odvďačili“ – zaspomínal Július Kubečko v priestranstvách súčasného Oblastného futbalového zväzu v Prešove, ktorého priestory obsahujú množstvo fotografií od reprezentantov našej vlasti, až po najodľahlejšiu futbalovú liaheň talentov pre slovenský alebo ak chcete, československý, či európsky futbal.
Nevedel, že práve takí, o akých hovorí, rozhodli, aby boli jeho myšlienky v spojitosti s jeho životom a futbalom zaknihované na večnosť v histórii futbalu, nášho, vášho, ich, teda tých druhých, ktorí robia futbal trebárs v ďalekej Brazílii, či za veľkou mlákou až v Argentíne alebo dokonca aj na Castrovej Kube.
„Okrem starostlivosti o prácu s malými deťmi a mládežou ale i o štruktúru futbalových súťaží, teda technické, ekonomické, vysoko športovo aktuálne oblasti, sa musíme starať so všetkou dôslednosťou aj o našich otcov futbalu. Nesmieme na nich nikdy zabúdať.“
Túto úlohu priblížil v jednom našom spoločnom rozhovore súčasný prezident Oblastného futbalového zväzu v Prešove Ing. Jiří Ballarin, rodák z Bohuslavíc na Severnej Morave, ktorého rodičovský dom stojí doteraz hneď vedľa tamojšieho futbalového ihriska a aj toto „susedstvo“ akoby predurčovalo jeho športové smerovanie. Bol to práve on, ktorý v súvislosti s veľkými osobnosťami futbalového Šariša, spomenul medzi prvými práve Júliusa Kubečka, keď dodal:
„Každý veľký pracant, pre ktorého sa futbal a šport stali súčasťou jeho života, by mal dostať v histórii športu dôstojné miesto. Prvým by mohol, zo žijúcich v našom regióne byť, napríklad, pán Kubečko.“
Keď som to svojmu spolu besedujúcemu vtedy prezradil, že mojou úlohou v našom rozhovore bude získať jeho poznatky a skúsenosti pre generácie, ktoré prídu do futbalu po nás, zareagoval takto:
„Šport samotný, a teda aj futbal, ktorý svojou atraktívnosťou pôsobí hlavne na rozvoj pohybových vlastností a schopností, s cieľom ich zúročiť pred vlastnými fanúšikmi vo víťazstvo a pritom zanedbávať výchovnú úlohu, či už športového tréningu alebo samotného zápasu, znamená upadať do sféry negatívneho pôsobenia na futbalistov samotných, obecenstvo, na celé futbalové hnutie. My by sme mali byť aj pri víťazstvách, či prehrách, stále jednou veľkou rodinou. Osobne som si už od detstva stanovoval presné pravidlá pre svoj život. Môj otec bol zručnejším majstrom svojho fachu a požadoval tak odo mňa ako i mojej sestry dodržiavanie pravidiel pre slušný a poctivý rodinný život. Pravidlá sú odrazom zákonov spoločenského správania sa, preto som nachádzal v knihách dosť motivačných podnetov pre vlastný život. Sám som veľký futbal nikdy nehral ale nikdy som nehral ani divadlo so sebou samým. Presvedčil som sa, že nielen učitelia telesnej výchovy, nielen tréneri, či funkcionári pri futbale, sa zúčastňujú buď pozitívne alebo negatívne na našich životoch. Stále by sme mali mať na zreteli otázky dobrej výchovy a slušnej morálky. Ľudská česť je dôležitá. Hlavne pred svojim vlastným vnútorným svetom. Ale ja už mám dosť rokov a nechcem aby tieto slová vyznievali ako mentorstvo. Pokladám ich za podstatnejšie ako za vymenovanie funkcií, ktoré som zastával. Výmenu skúseností a získaných zručností a odborností preferujem na ďalšie dôležité miesta v našej ľudskej hierarchii, teda prezentácii človečiny.“
Keď Júlus Kubečko oslavoval svoje 85. narodeniny, vtedy o ňom známy prešovský športový novinár Ján Jacoš, vo vtedajšom Večerníku, napísal:
„Vypracoval štruktúru futbalových súťaží od žiakov po dospelých – takú nemá žiadny okres v našej republike. V prešovskom okrese ako prvý zaviedol vyhľadávanie talentov. Mnoho rokov bol tajomníkom Okresného futbalového zväzu v Prešove, členom rady a Športovo-technickej komisie OFZ, tiež členom rady Slovenského futbalového zväzu. Pracoval aj ako referent športov okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Prešove a vo výbore futbalového oddielu TJ Tatran Prešov. Vynikal erudovanosťou, precíznosťou, zanietenosťou, obetavosťou, láskavým vzťahom k ľuďom. Významná bola jeho publicistická činnosť, od vzniku Prešovského večerníka v roku 1990 bol jeho skalopevným spolupracovníkom, venoval sa aj zviditeľňovaniu osobností prešovského športu.“
Jeho prácu ocenili futbalovou Cenou fair play MUDr. Ivana Chodáka, Zlatou plaketou Slovenského futbalového zväzu a ďalšími vyznamenaniami. Bol čestným členom SFZ a Východoslovenského futbalového zväzu.“
Aj vo výpočte funkcií sa skrýva odraz krásy, ak je zrkadlom najvyšších citov. Július Kubečko takú krásu a city pre futbalové i ľudské dobro v sebe nosil. Dovoľovalo mu to jeho srdce. Schopné ľudské srdce. Neskrýval v ňom futbalovú lásku ale silu, ktorá vie zniesť najväčšie bolesti, bezhraničnú dôveru, neúnavnú pracovitosť, schopnosť spájať prenikavú intuíciu so slovami podpory a povzbudenia, to oceňoval svojimi ľudskými prístupmi viac u druhých, než by to na verejnosti chcel prezentovať o sebe.
Keď sa s ním lúčil v prešovskom Dome smútku za veľkú futbalovú rodinu Slovenskej republiky Ing. Martin Klovanič, COVID-19 rozhodol, že tam nemôže byť veľa prítomných na dôstojnej rozlúčke. Jeho hlas bol poznačený smútkom, srdce žialilo. Pri pohľade na prítomné dcéry Zuzanu a Ľubku možno zablúdilo do hlbšej minulosti než len tam, kde sa dostal slovom. Július Kubečko používal svoje srdce ako zrkadlo. Nešiel vo svojom živote za vecami, nešiel im ani v ústrety. Svojim životom ich zrkadlil ale neprivlastňoval si ich. Preto dokázal prekonať vo vlastnom živote aj tie najťažšie konflikty a zostal nezranený.
Nestal sa otrokom svojej slávy, nemal pánov, nehnal sa za svetským bohatstvom ani za pozvaním tam, kde sa necítil s vlastným srdiečkom komfortne. Všímal si spoluprácou aj toho najmenšieho a predsa zostane na večnosť nevyčerpateľným. Hlavne preto, lebo bol stále nad svojim JA.
Málokto vie, že často sa vracal k svojmu dlhoročnému priateľovi z telovýchovy i sveta médií, PhDr. Jozefovi Kuchárovi, možno niekedy aj viac s otvorenou dušou, než k iným. Keď sa práve PhDr. Jozef Kuchár, súčasný prezident Únie slovenských novinárov, vrátil z rozlúčky s Júliusom Kubečkom na poslednej ceste životom, prezradil, že mu bude na večnosť doznievať súzvuk živých slov zosnulého:
„…buď tak dobrý…nerobil by som to…bude Ti to škodiť…“
Aj preto ostávame vďační v znamení slušnosti, zodpovednosti a morálky. Takú ponuku na večnosť po sebe, pán Július Kubečko, zanechal.
Česť jeho pamiatke! Nech mu je naša zem ľahká!
