„Mal som to šťastie, že som sa rozhodol pre atletickú chôdzu, ktorá sa stala pre mňa v mojom živote veľmi úspešnou športovou disciplínou, bola zároveň jedným z 2 mojich veľkých koníčkov ale zároveň aj mojim zamestnaním. V tom čase som nosil na hrudi logo armádnej Dukly Banská Bystrica.“
Tieto slová vyriekol Jozef Pribilinec pred vyše 10-ročím. Povedal ich do mikrofónu pri nahrávaní jednej z mnohých jeho spomienok na život v armádnej Dukle Banská Bystrica.
Tento 1. slovenský olympijský víťaz v atletike, zo Soulu, kde 23. septembra 1988 prišiel do cieľa s 3-sekundovým náskokom pred reprezentantom vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) Rolandom Weigelom a časom 1:19:57 hod. vytvoril nový olympijský rekord, dnes oslavuje svoje 60-iny.
Pre atletickú chôdzu ho objavil tréner Dušan Valent. Prvým vážnejším športom viacnásobného svetového rekordéra v atletickej chôdzi bolo bežecké lyžovanie. Svoje prvé preteky v tejto náročnej atletickej disciplíne absolvoval ako učeň v máji 1977, aby už na jeseň toho istého roku vyhral v svojej novej športovej disciplíne celoštátnu učňovskú olympiádu, po ktorej ako 17-ročný prišiel do Armádneho strediska vrcholového športu (ASVŠ) Dukla Banská Bystrica do chodeckej skupiny Juraja Benčíka.
Po poldruharočnom tréningu sa stal juniorským svetovým rekordérom na 10 km, onedlho aj juniorským majstrom Európy. Vtedy sa písal rok 1979.
Na olympijských hrách v Moskve, kde mal byť tajným tromfom našej výpravy, zaplatil nováčikovskú daň a v úmornej horúčave skončil na 20 km trati na 20. mieste.
Prvý významný medailový úspech medzi seniormi na vrcholnom podujatí dosiahol na ME v Aténach, kde prišiel do cieľa 2. za Španielom José Marinom a pred reprezentačným kolegom z armádneho klubu Dukla Banská Bystrica, tiež zverencom Juraja Benčíka, Pavlom Blažekom.
Striebornú medailu pre reprezentáciu Československa vybojoval aj na premiérových MS 1983 v Helsinkách, keď ho v závere pretekov zdolal Mexičan Ernesto Canto.
Pribilinec mu prehru oplatil vo finále Svetového pohára v nórskom Bergene, kde navyše vytvoril časom 1:19:30 hod najlepší svetový výkon.
O účasť na OH v Los Angeles 1984, kedy mal Jozef Pribilinec životnú formu, prišiel z dôvodu bojkotu spomínanej olympiády vtedajšími socialistickými krajinami.
Na „náhradnej olympiáde“ pod názvom Družba 1984, ktorej atletické súťaže mužov sa konali v Moskve, diskvalifikovali na 19. kilometri domáci rozhodcovia Jozefa, kráčajúceho na vedúcej pozícii a rovnaký osud postihol, pred bránou štadióna, aj ďalšieho nášho reprezentanta Pavla Blažeka.
V roku 1986 sa v Stuttgarte stal Jozef majstrom Európy, keď zvíťazil s 15-metrovým náskokom pred svojim dlhoročným rivalom Talianom Mauriziom Damilanom.
Európsky titul vybojoval aj na halových ME v Liévine 1987 a v Budapešti 1988.
Zlato z halových MS v Indianapolise mu uniklo o vlások, o víťazstve Rusa Michaila Ščennikova rozhodla cieľová fotografia.
Na MS 1987 v Ríme obhájil striebornú pozíciu spred 4 rokov.
Výpočet jeho víťazstiev i rekordov je bohatší, on sám niekoľko týždňov pred svojim významným životným jubileom, na margo víťazstiev, povedal i toto:
„Vraj, známy je citát, že najväčšie víťazstvo, ktoré si človek vydobyl od prírody, je láska na celý život. Tá moja z oblasti športu je popísaná bohato, rodinnú si uchovávame s manželkou a deťmi a tá k prírode dostáva stále košatejšie kontúry, lebo je zároveň, ale to som ti už raz prezradil, mojim druhým veľkým koníčkom.“
Keď v príjemný podvečer 15. septembra 2018 sedel Jozef Pribilinec za kráľovským stolom svetovej atletickej chôdze penziónu Horec, v peknom prostredí Kremnického pohoria, v centre rekreačnej oblasti Králiky, 14 km severozápadne od Banskej Bystrice a sledoval historický filmový dokument v prítomnosti tých, s ktorými túto nádheru minulosti snoval, autor spomenutého dokumentu Peter Púchy z Banskej Bystrice, redaktor Československej televízie, svojim filmovým dokumentom s názvom „Benčíkovci“ aj po rokoch upozorňuje, že ani sila olympijského víťaza nepochádza z víťazstiev.
„Vaše boje vás zosilňujú. Keď prekonávate ťažké prekážky a nevzdáte to, to je ozajstná sila.“
Mal som aj vtedy príležitosť pozerať sa Jožkovi Pribilincovi priamo do očí, ba cestou k večernému opekaniu, z penziónu Horec až celkom na nádvorie oddychovej zóny Vojenského športového centra Dukla, nad Králikami, s ním hlbšie rozoberať pravdu v súvislostiach života, že najväčším víťazstvám obvykle predchádza prekonávanie ťažkých, zavše až zúfalých prekážok. Víťazi sa odmietli nechať odradiť prekážkami.
Vtedy, zostalo mi to asi natrvalo v pamäti, sa rozhovoril aj takto:
„Ďalší moment, ktorý by nemal ostať nepovšimnutým ani pri akýchkoľvek oslavách, jubileách, návratoch, či zastaveniach sa. Každý vo svojom živote dôjde k medzníku, kedy sa musí zastaviť, obhliadnuť, a spraviť korekciu, aby mohol ísť v súlade so svojimi zásadami a svedomím.“
Zostalo mi to v pamäti aj preto, lebo v knihe Naša Dukla pod Urpínom, vlastne v prvotine pokusu o knižnú históriu armádnej Dukly Banská Bystrica, Jožko Pribilinec na stránkach 72 – 77 pod titulkom „My sme bojovali za hymnu, národ, dnes bojujú za peniaze“, priblížil pre neho typicky svoju bohatú úspešnú športovú dráhu ale i cestu skúšok a hľadania tých najkrajších víťazstiev nad sebou samým. V priložených veršoch sú načrtnuté v spomenutej publikácii aj také zastávky v životných príbehoch, akými sú nádej a sklamania, veľké obavy a malé radosti.
Každý život vrcholového športovca je obdobím veľkých skúšok, ktoré vymedzuje život športovca samotného i vrstvenie jeho športovo – spoločenskej kariéry. Jožko má však, podľa môjho skromného dlhoročného pozorovania jeho vstrebávania veľkých víťazstiev ale i prekážok, či dní menej veselých, v sebe navždy zakódované hlboké sociálne cítenie a jedinečnosť využitia vlastnej energie pre spravodlivosť, dobro a krásu širokého okolia.
Azda najvýstižnejšie ho vie, aj v deň krásneho životného jubilea, svojim vnútorným pohľadom priblížiť jeho úspešný tréner, a som presvedčený, že stále verný kamarát, možno niečo aj viac, Juraj Benčík:
„Náš dnešný jubilant má za sebou veľmi zaujímavý, turbulentný, miestami až hektický a veľmi úspešný príbeh. Možno to slovko „turbulentný“ priliehavo vystihuje životnú púť, na ktorej prežíval veľa slávnych chvíľ a veľkých víťazstiev, dosiahol množstvo svetom cenených veľkých úspechov a víťazstiev, veľa šťastných chvíľ na pozitívne emócie. Chvíľ košatých, bohatých na zákonité ľudské oslavy i popularitu… K takému zisku a úspechom musel prekonať veľa nástrah a prekážok, aj chvíľ, ktoré zvyknú poznačiť intrigy, niekedy zlomyseľnosť iných. Jozefove veľké víťazstvá športové, i životné, prijala veľká časť obyvateľstva, i rodiny fanúšikov, s obrovskými sympatiami, obdobie tesne po OH v Soule bolo pre Jozefa tým najšťastnejším v jeho živote. Niektoré Jozefove prezentácie mohli pôsobiť občas aj dobrodružným nádychom. Patrím k tým, ktorí ho poznajú najlepšie, preto viem isto, že prvoradou a najväčšou hodnotou pre Jozefa sú jeho deti, vnúča a jeho rodina.“
Nášho dnešného jubilanta veľmi dobre pozná aj majster Československa v atletickej chôdzi na 20 km JUDr. Jozef Sabo, ktorý v predvečer osláv jeho 60-ky povedal:
„Jožka poznám ako úžasne spravodlivého a dobrého človeka s reálnymi názormi. Nie je typom chválenkára, ale je škoda, že svoj veľký talent nerozšíril o ďalšie víťazstvá na najvýznamnejších podujatiach atletickej chôdze vo svete. Mal na to všetky predpoklady, a ak by som mu mal niečo vyčítať, tak práve to, že svoju nádhernú disciplínu pri svojom talente a vtedajšej kondícii opustil predčasne. Nezužitkoval svoj talent. Bol to atlét, chodec, človek, ktorý mal všetko, čo dobrý špičkový športovec v sebe mať má. Nehral sa na veľkého, lebo on veľkým vo svetovej atletickej chôdzi bol a na večnosť aj takým zostane. Druhý Pribilinec sa už nenarodí, rovnako ako sa nenarodí ani druhý Matej Tóth, tiež veľká postava svetovej atletickej chôdze.“
V jednom rozhovore mi na adresu Jožka Pribilinca povedal krásne vety jeho dlhoročný súper, klubový kolega, majster Európy zo Splitu na 20 km trati v atletickej chôdzi, Pavol Blažek:
„Ten Jožko aj po rokoch rozvoniava stále prenikavejšie človečinou. Prajem mu takú pozíciu i postoj k životu i druhým. On bol už od chvíle, keď som ho spoznal jedinečným, a len Jozefom Pribilincom, vďaka svojej jednoduchosti. Myslím si, že preto bol skvelým športovcom a nevyspytateľným spoločníkom našej skvelej a úspešnej chodeckej skupiny.“
Čože je to šesťdesiatka, aká je to výšina?
Z nej sa len kus kraja vidí, výstup iba začína.
Olymp v športe máš už v suchu
a ten druhý v krásnej rodine,
čaro krásnej prírody želáme Ti
a veľa čerstvého vzduchu,
v pevnom zdraví pokoj na duši,
práve v tejto hodine.
Okrem toho naďalej veľa zdravých myšlienok, i humoru, pre Teba príznačného, troška to Ti vinšujú aj touto cestou Tvoji mnohí priatelia, s vlastnoručným podpisom, od autora slova od mnohých spísaného, pre Teba v deň jubilea adresovaného – Mazára Jožka!
