Rady futbalových prvoligistov rednú, tento svet opustil Ladislav Vankovič mladší

V tohtoročnom vianočnom čase prišla do redakcie duklasport.sk ďalšia smutná správa: dňa 25. decembra 2020 podvečer, cestou len cez cestu na nákup, opustil v Prahe-Vršoviciach, rýchle a veľmi nečakane, rady futbalistov bývalej I. federálnej futbalovej ligy Československa, bardejovský rodák, hráč prvoligových mužstiev Tatrana Prešov, Bohemians Praha a Lokomotívy Košice, blízky parťák Karola „Patina“ Dobiaša a Tondu „Dloubáka“ Panenku, Ladislav Vankovič mladší. Jeden z dvoch futbalových synov brankára rovnakého mena, Ladislava st., tiež veľkého milovníka prešovského futbalu. Tretiemu synovi Stanovi, nedovolilo zdravie to dotiahnuť vo futbale tak ako bratom. Všetci traja boli útočníci.

História si bude pamätať, že sa Laci narodil 9. júla 1953 v Bardejove a opustil nás 25. decembra 2020 v Prahe-Vršoviciach. Športový univerzál, dnes tak už takmer nemožná chýbajúca devíza mladých športovcov, v mladosti hrával za Bardejov naraz futbal, hokej aj basketbal.

Už otec Ladislav figuroval v 50. rokoch minulého storočia v širšom kádri futbalistov Prešova, v období prvého postupu Prešova do I. československej futbalovej ligy. Okrem iných, do kádra vtedajšieho trénera Sedláčka, ktorý si vybojoval postup do najvyššej československej futbalovej súťaže v tom čase, patrili aj brankár Kukura a hráči v poli Sabol, J. Steiner, J. Kuchár, Šitár, Kušnír, L. Pavlovič, Kováč, Semeši, Ciulis, Kassay, R. Pavlovič a neskôr i podaktorí ďalší. Prešovskí futbalisti si v roku 1950 vybojovali účasť v I. československej federálnej lige, pod názvom ČZSS Dukla Prešov. Keďže otec, Ladislav Vankovič st., veľa príležitostí v bráne prvoligového Prešova nedostával, chytával futbal v dresoch Stropkova a Bardejova v nižších súťažiach.

Jeho starší syn, Ladislav, ktorý sa narodil už v Bardejove, lebo tam sa presídlila futbalová rodina Vankovičovcov ešte v roku 1950, sa objavil vo futbalovom ročníku 1972/1973 v slávnej zostave Tatrana Prešov, ktorú viedol vo vtedajšej I. federálnej československej I. lige Milan Moravec, za asistencie Vojtecha Malagu. V kolektíve veľmi skúsených reprezentantov Tatrana (Eduard Čabala, Ján Turčányi, Peter Molnár, Jozef Mačupa, Anton Škorupa, Miroslav Sopko) ale podaktorých aj z reprezentačného dresu Československa (Jaroslav Červeňan, Igor Novák, Mikuláš Komanický, Jozef Bubenko) sa nestratil a napriek tomu, že v kádri boli i ďalší skvelí prvoligoví futbalisti (Vladimír Onufrák, Jozef Štepánek, Tibor Takáč, Ľudovít Štefan, Marián Semančík, Marián Bartek, Milan Pasierb, či Igor Fatľa a do brány stále pripravený Jozef Kontír), nastúpil ešte iba 19-ročný Laco k 20 majstrovským futbalovým zápasom, v ktorých dali s Takáčom po 5 gólov. Viac gólov dali len Bubenko 9 a Turčányi s Komanickým po 7. Na hrote útoku, vďaka vysokej a vyšportovanej postave, si vedel veľmi dobre pri preberaní, či útočení na hrote útoku, prikryť loptu i tvrdo vystreliť.

Strieborná medaila, len 1 bod za slávnou Trnavou, ktorá dala len o 5 gólov viac (47) ale dostala o 10 menej (20), s Gerykom, Dobiášom, Adamcom, Jarábkom, Hrušeckým, Masrnom a ďalšími, mu dlho pripomínala odraz jeho veľkého futbalového talentu, ktorý ako vojak základnej služby plánoval začiatkom futbalovej sezóny 1974/75 rozvíjať v 2-ligovej Dukle Banská Bystrica.

Na vojenskú základnú službu narukoval, po tvrdej hre viacerých prvoligových obrancov, s „rozbitým“ kolenom a vtedajší asistent Peter Benedik pri hlavnom trénerovi Jánovi Škripkovi mu venoval veľa času, aby sa individuálnymi tréningami dostal do základnej zostavy mužstva, ktoré tiež túžilo po návrate do I. federálnej futbalovej ligy. Nestalo sa, cez Duklu Tábor a výkony v tomto kolektíve si ho všimli v Bohemianse Praha, aby neskôr po tamojšom pôsobení, hral ešte rok vo Frýdku-Místku a potom sa na 4 futbalové ročníky usídlil v prvoligovej Lokomotíve Košice.

Okrem iných vyznaní som prebral s priateľom, ako ma Laci (pozn. autorov: Jara Šišku) s úsmevom často nazýval, aj jeho pôsobenie v Dukle Banská Bystrica. Ďalšie riadky pripomínajú tiež jeho priamočiarosť.

Už jeho nástup na vojnu, základnú vojenskú službu do Dukly Banskej Bystrice, bol pre neho príznačný, aj keď v tom bol asi nevinne. Popísal mi ho takto:
„Narukoval som do Banskej Bystrice až 14. januára 1975, aj keď som mal vydaný povolávací rozkaz už od 4. januára 1975, keďže ma nevedeli nájsť a ja som netušil, že mám povolávací rozkaz! Narukoval som z Tatrana Prešov, ako vôbec jediný hráč do Dukly, na základe vybavenia na MNO (Ministerstve národnej obrany), lebo ma Dukla veľmi chcela a tak som sám skladal prísahu.“

Kanonier Laci Vankovič pôsobil v Dukle Banskej Bystrici v sezónach 1974/1975 s bilanciou 3/0 a 1975/1976 s bilanciou 6/0. Aj keď bol kanonierom, v Dukle gól nevsietil.

Prvý zápas odohral za Duklu dňa 17. mája 1975 v Kladne v zápase 26. kola sezóny 1974/1975 pred 900 divákmi:
TJ SONP Kladno – Dukla Banská Bystrica 0:3 (0:2), góly: 6. Rudolf Mažgut, 17. Rudolf Pšurrný (11-m) a 51. Bohumil Andrejko

Vankovič nastúpi v 74. minúte, ako jediný novic, keď striedal Jožka Majzlíka, ktorého fauloval pred premenenou penaltou Bouška.

Posledný zápas odohral za Duklu dňa 13. septembra 1975 doma v zápase 6. kola sezóny 1975/1976 pred 3 000 divákmi:
Dukla Banská Bystrica – ZVL Považská Bystrica 3:0 (2:0), góly: 9. Gejza Farkaš, 16. Ivan Šimček a 90. Jaroslav Kotian

Vankovič hral do 43. minúty, keď bol vzájomne vylúčený s Dušanom Šubom. A nebol to prvý prípad v Dukle, keď hráč už po vylúčení nikdy nenastúpil, keďže vtedy bola vyžadovaná morálka, čo ale trochu popierajú nasledovné riadky… Tlač uviedla, že Šuba bol vylúčený za udretie Andrejka a Vankovič za postrčenie Šubu, keďže tesne predtým dostal už prvú žltú kartu…Laci mi, ale tento súboj, a aj následky pre neho, popísal nasledovne (táto situácia v podstate ovplyvnila výrazne nielen jeho futbalový život):
„Jarko, bolo to trochu inak. Pomáhal som stavať múr a hráč Považskej Bystrice Šuba udrel môjho kamaráta od detstva a chránenca Andrejka a tak pri jeho ochraňovaní som mu dal v 43. minúte 2 facky, obaja sme dostali červenú kartu. Tréner Škripko mi navrhol vtedy exemplárny trest 2 mesiace nepodmienečne, že takéto maniere trpieť nebudú, s tým, že ak podpíšem v Dukle, nepotrestajú ma. To som odmietol a tak ma potom prevelili do Dukly Tachov, kde som bol potom od apríla 1976 spolu 9 mesiacov do konca decembra 1976. Keď mi ostávali 2 týždne do konca ZVS, Bohemians vybavil, že som tam nastúpil skôr od 1. januára 1977 a tak som odišiel hneď 1. januára 1977 do Bohemiansu, oženil som sa vtedy s Pražáčkou, v Bohemke som pobudol 2,5 roka, potom  som hral vo Frýdku-Místku, Lokomotíve Košice až do roku 1984 a kariéru som zakončil pôsobením 3,5 roka v Slavoji Trebišov.“

Nie raz zvykol vo voľných rozhovoroch podčiarknuť:
„Hrať v jednom mužstve s Igorom Novákom, Bubenkom, Komanickým alebo Bičovským, Panenkom, Kozákom, či Jožkom Móderom, bola paráda. Človek hlavne v mladom veku si vtedy sotva uvedomí akú hodnotu mu ponúkal v tom období samotný futbalový čas.“

A mohlo toho byť hodne viac, ako tiež sám povedal:
„Skoro celé 4 futbalové roky mi však vzali zranenia.“

Po prekročení 30-ročnej vekovej hranice, keď 3x operované koleno volalo po ukončení hráčskej kariéry, trénoval v 1. FC Košice, až ako šéftréner mládeže, či neskôr košickej Lokomotíve, viacerých talentovaných futbalistov. Získaval s nimi viaceré zaujímavé víťazstvá, či tituly ale za najcennejšie pokladal, že mnohí z nich, napr. Zabavník, bratia Majorošovci, Urban, Školník, Ján Kozák mladší, Kelemen i ďalší, sa hráčsky presadili v prvoligovom futbale dospelých u nás doma, podaktorí v reprezentačných výberoch ale i v kluboch iných prestížnych zahraničných líg.

Zvládol napokon aj dokončenie VŠ v Prešove, na Pedagogickej fakulte.

Ako tréner mládeže s 1. FC Košice získal až 7 majstrovských titulov, vyhral neuveriteľne kvalitne obsadený Americký pohár, medzi klubmi z 24 krajín, so žiakmi i dorastencami, čo slovenská futbalová história pravdepodobne dodnes poriadne neocenila.

Rok s rokom si ruku bude znova podávať. A my, všetci srdcom futbalu a jeho kráse oddaní práve v takom čase, pri čítaní i ďalších riadkov o futbalovej ceste Ladislava Vankoviča, ktorý obliekal na záver hráčskej kariéry niekoľko rokov aj dres trebišovského Slavoja ticho, pre seba v duši vyslovíme: „Náš futbal opustil jeden z veľkých futbalových talentov, bohém, ostrostrelec, tvrdý Východniar, v každom prípade legendárny futbalista.“

Anna Drevická – Laci Vankovič: Odkaz z neba

Nesmúťte moji drahí
čakám na vás tu
kde nie je žiaden zápas

Nebo ma objalo
privinulo jemne
zbavilo trápenia
bolesti
a tiesne

pripravujem pre nás spoločný domov
zrodený z lásky
Milosti
a piesne

Neumrel som
len odišiel skôr
ako je zvykom

spravil skúšky predčasne
a splynul s Božím dychom…

Váš Laci

Odišiel dobrý človek, ktorý bude chýbať… Venujme mu spoločne tichú spomienku… Zanechal v Prahe-Vršoviciach manželku Beátu a dcéru Beátu a dcéru Moniku v nemeckom Potsdame.

Česť jeho pamiatke! Nech si ho každý z nás, ktorí sme ho čo len trochu lepšie mali možnosť spoznať, zopakuje: patril medzi tých, ktorí svojim životom potvrdzovali aj pri futbale a počas svojej futbalovej kariéry, že každé zlo je iba zblúdilá myšlienka dobra.

Ladislav Vankovič v sebe nosil z toho herného, futbalového dobra, ktoré našim súčasným zakončovateľom chýba, skutočne veľmi veľa. I preto sa oplatí z jeho zaujímavej, nie ľahkej cesty životom, spoznať podrobnejšie čo najviac, aby si talenty mohli to majstrovské dobro pri zakončovaní akcií udomácňovať vo svojich futbalových životoch čo najviac, prostredníctvom vlastných životných i futbalových pozitív.