Nový rok 2025 začíname smutne, keďže hneď v 2. januárový deň 2025, dnes, vo štvrtok nad ránom, naposledy vydýchol Ján Zachara – najstarší slovenský žijúci olympijský víťaz, ktorý oslávil 27. augusta 2024 svoje 96. narodeniny v Novej Dubnici, odkiaľ prinášame pod týmto nekrológom krátky portrét tohto skromného, príjemného, úprimného a zdvorilého človeka, ktorý sme s ním natáčali, keď mal 92 rokov.
Športovec drobnej postavy, ktorý získal pre svoju vlasť olympijské zlato vo fínskych Helsinkách v roku 1952, bol aj, napríklad, ako ambasádor Spoločnosti slovenských velikánov, pri vysádzaní stromčekov na Jankovom Vŕšku v roku 2019, vtipný a úprimný, s členmi spomínanej spoločnosti. Bolo to v teréne, kde ešte iba ako chlapec robil svojmu otcovi spoločnosť na bicykli. Nosil v sebe stále hodnotovo ľudsky veľmi ctené a potrebné vlastnosti – ľudomilnosť a dôvtip. O boxe, tvrdil aj vtedy, že je jediným olympijským športom, v ktorom len boxeri, i v jeho váhovej kategórii – do 57 kg – dokážu rozdávať šikovné údery, za olympijskými poctami, aj pred množstvom pozorných divákov v rukavičkách. On sám bol vyznávačom a protagonistom technického boxerského umenia s rýchlymi nohami, nečudo, keďže bol výborný tanečník s kvalitným pohybom. Toto o ňom tvrdili aj tí najuznávanejší odborníci boxu v čase, keď Ján Zachara patril k absolútnej svetovej špičke vo svojej váhovej kategórii.
O Jankovi Zacharovi sme, nielen na stránkach Duklasport.sk či Slovenskivelikani.sk, viackrát písali. Veľa, aj knižne, o ňom písali aj iní.
Spoločnosť slovenských velikánov mu za dlhoročnú angažovanosť, násobenú v jeho žití ním samotným, udelila za hodnoty, ktoré dnes v našej spoločnosti mnohým chýbajú na rôznych postoch – Zlatú medailu Alexandra Dubčeka a Zlatú medailu Spoločnosti slovenských velikánov. Tieto najvyššie vyznamenania mu patria právom. Ako je načrtnuté vyššie, tak za občiansku statočnosť a šírenie ľudského dobra, ale i za športovú a zvlášť olympijskú reprezentáciu.
Tento rodák z trenčianskej Kubrej (Kubrá je dnes mestská časť Trenčína) išiel do Helsínk, ako jeden zo 4 516 mužov, na Hry XV. olympiády, ktoré sa konali od 19. júla do 3. augusta 1952 a na ktorej exceloval Emil Zátopek s 3 zlatými medailami. V tom čase bol člen Armádneho telovýchovného klubu (ATK) Praha. Aj na spomínanej olympiáde boxoval v perovej váhe do 57 kg. Naviac, v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Akeho Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sea Bjeong-rana, v ťažkom štvrťfinálovom zápase Maďara Jánosa Erdeia a v semifinále Johna Leichsinga z JAR. Vo finále ho čakal favorit Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Stalo sa to v sobotu, 2. augusta 1952.
Obhajoba zlata v Melbourne mu nebola súdená – na OH 1956 skončil Zachara v kategórii do 57 kg vo štvrťfinále po prehre s Fínom Hämäläinenom. V roku 1960 športovú kariéru ukončil ako 4-násobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365. Vo veľkej ankete, Slovenský športovec 20. storočia, v roku 2000, obsadil 9. miesto. Ktovie, či by nebol umiestnený aj vyššie, ak by od jeho medaily neuplynula takmer polovica 20. storočia a predsa len sa zabúda, alebo mnohí hodnotitelia neboli ešte ani na svete…
Janko Zachara bol vzácny človek. Rovnako príkladne ako v športe, si počínal aj v bežnom živote.
Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku, popri zamestnaní už ako olympijský víťaz aj športoval a dlhé roky sa dobrovoľne a veľmi úspešne venoval trénerskej práci. Družstvo Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom, pod jeho vedením, získalo 3 československé ligové tituly. Dlhodobo sa venoval aj trénovaniu mládeže.
Ešte aj dlho po dovŕšení 90-ky trénoval boxerskú mlaď v Dubnici nad Váhom, ako aj v Ilave.
Medzinárodný olympijský výbor Jána Zacharu, v roku 1997, poctil udelením Strieborný Olympijský rad MOV, ktorý v histórii dostalo len 5 Slovákov, on sám ako 3. v poradí.
Získal aj diplom Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži, za svoju fair play športovú činnosť.
Slovenskí športoví novinári mu v roku 2009, ako vôbec prvému v histórii, udelili titul Športová legenda.
Dňa 28. augusta 2003 mu prezident SR Rudolf Schuster udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Mesto Dubnica nad Váhom mu v roku 2008 udelilo čestné občianstvo.
Slovenský olympijský výbor, ktorý v decembri 1992 spolu zakladal, si ho uctil udelením čestného členstva v SOV, Zlatým kruhmi, ako aj Zlatým odznakom SOV. A jeho menom nazval trofej Cena Jána Zacharu, ktorú SOV udeľuje od roku 2003 mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže.
V roku 2009 SOV o ňom vydal knihu „Zlatá za život”, ktorej autorom bol renomovaný publicista Marián Šimo, ktorý pri príležitosti krstu knihy, v januári 2010, v úvode 38. valného zhromaždenia SOV, povedal pre agentúru SITA, o. i.:
„Písať knihu o výnimočnom živote vzácne skromného Janka Zacharu bolo pre mňa veľkým zážitkom. Vzhľadom na silu tejto výnimočnej osobnosti je to však hriešne skromná kniha. Ján Zachara je veľmi vzácny človek. Je poctivý, skromný, ústretový, čestný a najmä neuveriteľne ľudský…“
Už o mnoho desaťročí skôr, v roku 1954, 2 roky po zisku zlata, napísal knižku „Majster pästiarskych rukavíc“ o Jánovi Zacharovi, prekvapujúco, spisovateľ Rudo Moric, ktorá vyšla vo vydavateľstve SNDK – Slovenské nakladateľstvo detskej knihy. Čo ho k tomu viedlo, ako spisovateľa detských kníh, popísal, podľa Databazeknih.cz, nasledovne:
„Bolo to v jeseni roku 1952, keď sme niekoľkí spisovatelia prišli medzi žiakov Strednej školy v Martine. A oni nás žiadali, aby sme napísali knižku o tom, ako naši športovci dosiahli úspechy na olympiáde v Helsinkách. Žiadosť martinských detí mi nedala pokoja, kým som sa nechytil do roboty. A preto túto knihu venujem všetkým deťom z Martina.“
Posledná rozlúčka s Jánom Zacharom sa uskutoční v stredu 8. januára 2025 od 14:00 hodine na cintoríne v Novej Dubnici, kde sa aj my s Jankom, s ktorým si už príjemne nepodebatujeme, posledný krát rozlúčime. Zhodou okolností to bude v rovnaký deň, kedy na Slovensko príde prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach, ktorému Ján Zachara, v roku 2016, pri návšteve delegácie SOV v Lausanne, venoval miniatúrne boxerské rukavice so svojimi autogramami.
Česť jeho nehynúcej pamiatke!
