Prechod hrebeňa Breithornu je považovaný za krásnu alpskú klasiku. Ide o relatívne nenáročnú 4-tisícovku, ale má až 5 samostatných vrcholov, ktoré ponúkajú možnosť celodenného prechodu, s krásnymi panoramatickými výhľadmi, nielen na Walliské Alpy.
Prístup je veľmi dobrý zo severu zo švajčiarskej strany, keďže lanovka ide až na Malý Matterhorn, ale aj z južnej talianskej strany, čo je cesta, ktorú sme zvolili my, od údolia Aosty do Cervinie, odkiaľ sme sa komfortne vyviezli lanovkou až do 3 480 m. n. m. na skalný výbežok Testa Grigia oproti Malému Matterhornu. Z lanovky máme celý čas nádherný výhľad na Matterhorn, ktorý dominuje celému údoliu. Taliani ho nazývajú Cervino a podľa toho sa nazýva aj všetko v jeho okolí.
Nocujeme na chate Guide del Cervino, ktorá má vcelku pohodovú atmosféru a dobré jedlo, ktoré sa výborne vychutnáva pri výhľade na západ slnka, nad talianskou stranou hrebeňa.
Ráno máme budíček pred svitaním, rýchle raňajky a ešte za úplnej tmy vyrážame von. Máme so sebou skvelého talianskeho horského vodcu Lucu, ktorý túto oblasť dokonale pozná a tak vieme, že sme v dobrých rukách.
Okrem mňa ide aj moja mama, ktorá už má v okolí pár 4-tisícoviek zlezených.
Počasie je ideálne, takmer úplne bez vetra a vyzerá to, že by sa mohol črtať pekný augustový slnečný deň. Zatiaľ je však tma a fascinuje ma pohľad na Matterhorn za našimi chrbtami, kde sa pohybuje obrovské množstvo svetielok, ktoré sa pomaly naň šplhajú z južnej aj zo severnej strany.
Obúvame mačky a presúvame sa cez ľadovcové pole na východ, lebo hrebeň sa odporúča ísť z východu na západ, nielen kvôli tomu, že ho zakončíte na najvyššom vrchole Západného Breithornu, ale hlavne kvôli tomu, že ľadovcové pole s trhlinami je v ranných hodinách ešte vcelku bezpečné.
Prechádzame oblasťou, kde je veľa trhlín a ja mám pocit, že občas nám to pod nohami trochu zvláštne zaduní. Som rada, že máme skúseného sprievodcu, s ktorým sa vyhneme častiam s najväčším množstvom trhlín.
Prichádzame k maličkej útulni Bivacco Rossi e Volante, kde stretávame ďalších ľudí, ktorí sa pripájajú z juhu od útulne Rifugio Guide della Val d’Ayas, ktorá je tiež jedným z obľúbených východiskových bodov na túto túru.
O chvíľu sa však opäť od nás odpájajú, lebo pokračujú ďalej na západ a vynechávajú 1. vrchol hrebeňa Breithornu, Roccia Nera. Tento najvýchodnejší vrchol je zároveň aj najnižším, má 4 075 m. n. m. a je najmenej výrazný, preto sa často vynecháva.
My však chceme prejsť celý Breithorn, preto šliapeme kolmo hore. Terén sa zo stabilného snehu začína meniť na čistý ľad, pri stúpaní požívame už cepíny a mačkami si sekáme schodíky a Luca so skrutkami do ľadu zakladá istenie.
Slabá aklimatizácia sa mi v náročnom teréne rýchle podpisuje na dychu, oddychujeme pomaly každé 2 metre. S výškou mávam problémy vždy, patrím k tým, čo zvyčajne potrebujú dlhšiu aklimatizáciu a ešte si dávam 2 acylpiríny na zriedenie krvi. Našťastie, náročný úsek nie je dlhý a o chvíľu sme na hrebeni.
Po krátkej pauze, pokochaní sa výhľadmi na južnú a aj severnú stranu, a krátkom zlaňáku, pokračujeme po hrebeni ďalej na západ smerom k Breithornským dvojičkám.
Východná Breithornská dvojička sa nazýva aj Gendarme, zataľ čo ju Švajčiari nazývajú Zwilling, s výškou 4 106 m. n. m., je to tá menšia, oproti svojmu západnému bratovi s výškou 4 139 m. n. m., ktorý sa nazýva Východný Breithorn.
Prechod je veľmi príjemný, terén je nenáročný a poskytuje nám neustále dych berúce výhľady. Medzi dvojičkami vidíme ďalšiu skupinu, ktorá sa za nami šplhá z údolia, tadiaľto ide obľúbená nástupná trasa na polovičný traverz Breithornu.
Z Východného Breithornu zlaňujeme na 2x a sme opäť na snehu. Práve tento zaujímavý mixový terén robí pre mňa túru veľmi zaujímavú.
Pod 4. vrcholom, Centrálnym Breithornom so 4 159 m. n. m., sa terén opäť mení na čistú skalu. Tešíme sa pre zmenu na peknú lezeckú časť, sú tu 2 – 3 miesta, kde sa treba vyšvihnúť, celková lezecká náročnosť však väčšinou neprevyšuje 3+, je tu maximálne 1 kratučká pasáž s náročnosťou 4.
Pred každým vyšvihnutím trošku zalapáme po dychu, výšku cítim opäť o dosť intenzívnejšie než pri chôdzi, ale skala je krásna kompaktná, slniečko svieti a tak je to radosť liezť. Úvodný 1. lezecký úsek sa dá aj obísť zospodu, videli sme aj 1 skupinu, ktorá si ho obišla, má to zmysel, keď treba šetriť čas, ale inak si myslím, že je to škoda.
Na vrchole centrálneho Breithornu si dávame dlhšiu prestávku, opaľujeme sa na slnku a zbierame energiu na záverečnú časť. Naskytuje sa nám pekný pohľad na už prekonané vrcholy Breithornu, s masívom Monte Rosy v pozadí.
Západný Breithorn s výškou 4 164 m. n. m. je hlavný vrchol hrebeňa a preto tu už aj stretávame dosť ľudí, ktorí naň idú. Hrebeň je uzučký a strmý, ale našťastie na vrchole sa trochu rozširuje, takže obchádzanie ľudí nie je až také problémové. Inak je to vcelku oblý vrchol bez jedinej skaly, takže terén je nenáročný.
Porobíme posledných pár záberov a ideme dolu. Ako slnko praží, tak sa sneh na vyšliapanom chodníku topí tak intenzívne, že miestami máme pocit, ako by sme kráčali po potôčiku.
Vraciame sa na chatu Guide del Cervino, dávame si večeru pri západe slnka a pokračujeme pešo nadol do údolia, keďže poslednú lanovku do údolia sme už zmeškali.
Po tom ako sa dostaneme do nižšej nadmorskej výšky, sa mi púšťa krv z nosa a trvá takmer polhodinu, kým to prestane. Zdá sa, že acylpirín na riedenie krvi nebol až taký dobrý nápad, nabudúce to asi skúsim radšej bez neho.
Energia odchádza, únava prichádza, prsty začínajú tŕpnuť. Keď sa dostaneme do údolia naspäť k autu, je už tma. Pri pohľade na hory vidíme impozantné obrysy Matterhornu v šere a opäť niekoľko výrazných svetielok z čeloviek v jeho strednej časti. Žeby lezeckí oneskorenci?
Luca hovorí, že skôr tam prebieha nejaká záchranná akcia. My sme radi, že sme dole a hoci nás čaká ešte dlhá únavná cesta domov, spomienka na krásnu lezeckú túru nás hreje na duši. Breithorn je klasika, ktorú sa oplatí absolvovať.
