Dnes, v začínajúcej chvíli nového týždňa, v pondelok 29. marca 2021, pokračujeme, už pravidelne, s naším seriálom príbehov, tentoraz je to 5. príbeh.
Príbeh o slove
Slove futbalovom, o našej slovenskej futbalovej reči. Prostredníctvom komentárov, ankiet, pozápasových vyjadrení.
Mám v živej pamäti slovo Karola Poláka za mikrofónom bývalej Československej, neskôr Slovenskej televízie. Keď som ho počul ako dokonale pracuje so slovom s mikrofónom v ruke, aj v spolupráci s kameramanom, cítil som sa ako v nebi. Najskôr ako študent, potom niekoľko rokov ako redakčný elév. Keď už bol ako medzinárodný futbalový rozhodca Ing. Vojtech Christov, rodák z Vranova nad Topľou, medzi absolútnou špičkou svetových arbitrov futbalu, Karol Polák mi v jednej debate, okrem iného, povedal:
„Ak vstúpiš publicisticky do futbalu a budeš sa snažiť skloňovať na úrovni Slovenska slovo futbalovo oslavné, teda v štýle, keď počuješ kričať davy Hosana!, nezabudni, že davy vedia vykrikovať aj slovo Ukrižuj!
Len kvalitní futbaloví rozhodcovia s bohatými skúsenosťami, rovnako tak o nič menej kvalitní funkcionári, sú schopní na také témy reagovať funkčne, odborne i ľudsky na výške. Si oveľa mladší, takmer na začiatku svojej žurnalistickej dráhy, naviac si aktívny futbalový rozhodca.“
V mojom poznámkovom bloku mám zapísané ešte aj iné vzácne myšlienky Karola Poláka. Napríklad ešte z roku 1980, tesne pred odchodom vtedajšej československej futbalovej reprezentácie na MS do Španielska. Tam, kde rozhodoval Ing. Vojtech Christov otvárací zápas spomenutých svetových futbalových majstrovstiev medzi vtedajšími majstrami sveta Argentínou a Belgickom.
Do neveľkej dedinky Lubeník na Gemeri si naši reprezentanti vtedy odskočili odohrať modelovaný zápas z vysokohorskej prípravy vo Vysokých Tatrách proti domácemu, v tom čase dobre hrajúcemu Baníku Lubeník vo vtedajších Krajských futbalových majstrovstvách, v súčasnosti našej III. ligy. A ten istý Karol Polák mi v Lubeníku povedal i toto:
„Budú i takí pri futbale, ktorí tam prídu, lebo budú chcieť svoju dôležitosť dokázať vplyvom svojich peňaženiek na futbal. Na takých si ako publicista daj pozor. Áno, za každú kvalitu je potrebné zaplatiť. Ale do tohto procesu nesmie vstupovať futbalové diletantstvo, ani hlboká neodbornosť.“
Píše sa rok 2021 a mám pred sebou znovu poznámky. Tentoraz nie od Karola Poláka, ale zaznamenané v rozhovore s Vilom Vaisom, súčasným delegátom, pozorovateľom rozhodcov republikových futbalových súťaží už od roku 1997, bývalým futbalovým rozhodcom, ktorý rozhodoval v rokoch 1989 – 1993 zápasy I. slovenskej národnej ligy (I. SNL) a predtým od roku 1986 až po postup do I. SNL aj zápasy II. SNFL (II. slovenskej národnej futbalovej ligy).
Prečo spomínam práve Ing. Vila Vaisa? Práve on mi raz, dávno povedal, čo mám dodnes zapísané v inom svojom bloku poznámok. Vyriekol to po zápase II. triedy Poniky – Mičiná, kde som bol delegátom stretnutia.
Už som v tom čase pracoval v odvetví papiera a celulózy, odriekol som, mimochodom, postup s I. rozhodcovským kvalifikačným stupňom do I. federálnej československej futbalovej ligy osobným listom, do rúk vtedajšieho predsedu Stredoslovenského futbalového zväzu, pána Vladimíra Halaja. A Vilo Vais, keď sme sa bavili na tému komunikácie vo futbale po trase – hráč – funkcionár – tréner – rozhodca – novinár, okrem iného, povedal už vtedy:
„Tá otvorená komunikácia už dnes začína, oproti tej v minulosti, chýbať aj na trase fanúšik – manažér, alebo funkcionár. Otvorene sa bude na spomenuté témy komunikovať z roka na rok, z desaťročia na desaťročie, ťažšie. História futbalu nám to, predsa, pripomína.
Čo mi však skutočne vieme z našej futbalovej histórie?
U zainteresovaných pribúdajú na spomínaných trasách vulgarizmy, tlačia sa do popredia neodborníci a chcú za peniaze presadzovať svoje vidiny pri futbale.“
Potom som v inom klube, a iných novinách, napísal v komentári citáciu jedného známeho manažéra, že v ich klube jednoduchým odkazom odzvonilo vulgarizmom. Autorom odkazu v kabíne hráčov, na tribúne domáceho mužstva i v kancelárii klubu, bol dlho uchovaný práve jeho jednoduchý odkaz!
Znel:
„Vážení, sme džentlmeni! Učenliví! Príkazy a zákazy, či nadávky a ohovárania, si v klube odpusťte!
Ten známy pán už nežije, ale klub existuje. Sľúbil som tak jemu samotnému, ako i jeho potomkom, že toto meno a priezvisko uvádzať v médiách nebudem. O médiách nemal vysokú mienku, čo ma do dnešných dní mrzí, a dnes stále viac bolí, lebo ním uvádzané praktické veci, naberajú stav vážneho ohrozenia futbalovej kvality, hlavne u nás. Bol dosť dlho známy aj na medzinárodnej scéne.“
Možno aj preto sa často vraciam k vyššie spomínanému Vilovi Vaisovi, ktorý rozhodoval aj dôležitý zápas dňa 27. marca 1993 v Košiciach, VSS Košice – ZVL Žilina, o postup do novovytvorenej I. ligy, za čiarovej asistencie Štefana Czetö a Petra Magerčiaka. Delegátom stretnutia bol Milan Spusta z Malaciek.
Práve Vilo mi, už, po rokoch od spomínaných dátumov, stihol vo voľnej debate povedať aj toto:
„Cisári antického Ríma, ktorí sa báli moci ľudu, si držali davy od tela. Najlepší lídri pri futbale, aj vo svetových veľkokluboch, venujú kvalite slova, kvalite kamery, kvalite pri mikrofóne, kvalite slovných vyjadrení z úst hráčov, počas ich radosti či smútku, osobitnú pozornosť a hľadajú do aktivít, ktorými chcú sprostredkovávať masám svoje aktivity pre zvýšenie úrovne futbalového života v klube, odborníkov, ktorí to okrem erudovanosti naviac robia nielen z povinnosti, ale i vnútornej radosti, zo svojho celoživotného nastavenia.“
To už mal vtedy môj dobrý priateľ, svojim spôsobom i vekovo o dobrých 7 rokov mladší (prezradím gratulantom, Vilo sa narodil 22. augusta 1957), ale do dnešného dňa je napriek tomu stále tiež mojim kantorom z vied futbalových, hoci má ukončenú úspešne i inú vysokú školu.
A viete čo mi odpovedal, keď som mu pred pár týždňami nadhodil tému:
„Vilko, sú tu ďalšie, novšie futbalové úskalia, futbalové zásahy zvonka, moc a tlak iného významu. Čo Ty na to?“…
…dlho nezareagoval.
Keď som mu v predvečer uverejnenia nášho spoločného príbehu pri futbale oznámil, že idem niečo uverejniť po zápase Malta – Slovenská republika, že nemáme u nás kvalitných futbalistov, zareagoval takto:
„Nesúhlasím s tvojim tvrdením. Nemáš pravdu. Máme, len ich musíme byť schopní nachádzať a chcieť to robiť naprieč celým slovenským futbalovým vidiekom. A ako sme sa už dávno rozprávali, sústavne otvorene, vecne, argumentačne, múdro medzigeneračne verejne komunikovať už o futbalových ratolestiach, futbalovej mládeži. Vieš dobre, že môj otec bol lesníkom, les úžasne miloval a tomu asi les šepkal: Každý dobrý človek už svojim srdcom otvára dvere príležitostiam zvyšovania kvality. Dobrý človek miluje ľudí, národ, futbal zvlášť. Vie celého seba odovzdať pre prosperitu, dobro tohto sveta. Asi mal na mysli už vtedy – aj nášho, slovenského, futbalového.“
Keď toto dopovedal, najskôr som to dopísal na koniec celého, už dávnejšie spracovaného príbehu a tak som mu operatívne, so žiadosťou naliehavého, skorého návratu autorizovaného textu, zaslal mailovou poštou autorizovať tento príbeh pre našu stálu rubriku. Všetko som ukončil vetou:
„Vilko, aj za čitateľov, veľmi pekne Ti ďakujem!“
