Pán štátny tajomník, keby sme sa pokúsili načrieť hlbšie do vašej dávnej minulosti, kde ste sa vy, a kedy, dostali po prvý raz do kontaktu so športom?
Ja rád hovorím, že v maternici, pretože ja som bol, vraj počatý, na chate Kamzík, na začiatku celkom malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Tá chata už dnes neexistuje, ak poznáte trochu Tatry, tak dnes obďaleč od miesta, kde stála chata Kamzík, stojí dnes malá chata Rainerova. Ja mám dnes vyvesený ten obrázok vo svojej kancelárii štátneho tajomníka. Z chaty Kamzík zviezli na saniach moju maminu do nemocnice v Poprade, tam som sa narodil. Môj otec bol vynikajúci volejbalový tréner. Naučil som sa chodiť na ihrisku, s kamarátmi som sa naučil bicyklovať, hrať tenis, lyžovať, hrať futbal či hokej.
Takže príroda či otec boli motivátormi pre váš pohyb?
Opakujem, otec bol dlhoročný volejbalový tréner. Najskôr začal svoju kariéru v Žiline – pri ženskom volejbalovom družstve – a potom pokračoval v Tatrách, presnejšie vo Svite, kde priviedol družstvo žien do I. slovenskej volejbalovej ligy. Tam som prežil svoje detstvo prakticky od svojich 6 rokov. Bol som vytrvalým strelcom na basketbalový kôš, ale basketbal som, pre svoju nízku postavu, závodne nehral. Ako dieťa som dokázal sám, bez trénerského vedenia, triafať obstojne na kôš aj plných 90 minút. Volejbal som začal hrať aktívnejšie v 5. triede základnej školy. Ako 15-ročný som sa preťahoval za vrcholovým športom do Bratislavy.
Kedy ste sa učili?
Spolu s kamarátmi v tatranskej električke. Aj dcére zavše spomeniem, že som sa nikdy neučil vo svojom voľnom čase. Ten patril výlučne športovým záľubám.
Naznačili ste, že ste ako 15-ročný odišli za vrcholovým volejbalom do Bratislavy. Ako veľký talent?
Ja osobne zastávam názor, že talent je len slovo. Nemá to ani veľký mega vplyv na špičkový rast vo vrcholovom športe. Tvrdia to špičkoví odborníci, že talent má vplyv na takom raste asi 5 %. Nechcem potvrdiť ani vyvrátiť, že je to zanedbateľné, lebo sa to nedá merať. Nemám rád to slovo, lebo mnohí si myslia, že špičkové úspechy môžu dosahovať v športe iba talentované deti. Z praxe vieme, že Hrbatý v tenise talentovaný nebol, Kučera s Mečířom boli. Zdeno Chára v hokeji talentovaný nebol, Miro Šatan áno. To sú veci, o ktorých ja nerád rozprávam odborne. Pri takom bežnom rozprávaní je v súvislosti so slovom talent dosť taľafatiek…
Vy ste však vyštudovali úspešne vysokú školu. Pokiaľ máme presné informácie, už počas vysokoškolských štúdií ste sa zaoberali v systéme výučby aj metodikou telesnej výchovy. To dáva predpoklad, že práca s dieťaťom je vám pri športe vlastná. Alebo sa mýlime?
Vyštudoval som na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave učiteľský smer a to telesnú výchovu s biológiou. Keď som prišiel medzi 2 štátnymi záverečnými skúškami do bufetu, kolega, tréner Peter Kalný, mi povedal:
„Nešaškuj, vybodni sa na prácu učiteľa v škole, nechoď za katedru, poď trénovať!“
Po ukončení spomenutého vysokoškolského štúdia som išiel na vojenčinu do vtedajšej ČH Bratislava, lebo tam hrali muži v tom čase špičkový volejbal. Moje hráčske ambície tam vzhľadom na moju nízku postavu pre vrcholový volejbal skončili a už ako 20 – 21-ročný som začal trénovať.
Ako ste sa dostali k politike?
Ja som dostal od kamoša mail, že Richard Sulík zakladá stranu – naštudoval som si v tom čase webovú stránku Richarda Sulíka. Na nej mal vytipovaných 17 tém politiky a medzi nimi nebol zahrnutý šport. Musím však podotknúť, že už predtým som čítal s obdivom viaceré jeho články… Napísal som mu stručnú správu s otázkou, či to bude ďalšia strana, ktorá o šport „nezavadí“. On na to o pár minút reagoval s návrhom:
„Tak sa stretnime.“
Stretli sme sa v Pizzérii v Dunajskej Lužnej, písal sa rok 2008, ja som bol na druhý deň v tejto strane tím lídrom pre oblasť športu…
Zaujímavá história. Ale z predtým vami povedaného sa dá ľahko usúdiť, že vy ste produktom socialistického športu, či…?
Dobrá otázka. Ja som sa skutočne na začiatku s niektorými nedohodol, lebo sa im zdalo, že moje niektoré názory nie sú dostatočne liberálne, bol som odchovancom socializmu a komunizmu, systémov, ktoré som nenávidel…
Prepáčte, vráťme sa k liberálnym názorom. Čitateľov Duklasport.sk a Športlandia.sk iste zaujme, ktoré boli napríklad tie, kde ste nenašli s členskou základňou zhodu?
Napríklad, že špičkoví športovci majú dostávať rentu alebo že je tu téma Ministerstvo športu alebo že budú mať športovci nejaké výhody či už ekonomické alebo daňové…
U ministra Sulíka je zrejmé, že nechce vidieť vplyv štátu ani v rodinách, ani v športe, ani v hospodárskej politike. Podľa našej mienky nič nové z pohľadu pravicového liberálneho politika. Ste ním, teda, dnes aj vy?
Samozrejme, inak by som nemohol byť platným členom takej strany…
Dobre. Kto by, teda, mal viesť šport v našom štáte?
Šport má od roku 2019 na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, funkciu štátneho tajomníka. Ešte za vlády Smeru to bola Slovenská národná strana, ktorá presadila, že v pôsobnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu bude vytvorené miesto štátneho tajomníka pre oblasť športu. Bola to zrejme aj politická agenda šéfa Slovenského olympijského výboru a športu SR, ktorú politicky docielili. Prvým štátnym tajomníkom pre oblasť športu sa stal Jozef Gönci. Osobne som rezolútne proti tvrdeniu a snahám, že Slovenská republika potrebuje Ministerstvo športu. Šport na Ministerstve školstva SR, tým, že má štátneho tajomníka, posilnil. Dovtedy zastupovali šport v tomto rezorte sekční šéfovia či generálny riaditeľ. Tí predsa len v štruktúre rezortu veľké kompetencie nemali.
Vy ich máte?
Veľmi dobrá otázka. Zdalo sa, že pri priamom ťahu na linke – štátny tajomník, minister školstva, predseda strany Sulík, predseda vlády Matovič – prinesú očakávané zmeny tak, ako sme ich mali v našich predstavách. Všetko sa však vždy odvíja od spolupráce v koalícii… V parlamente ešte nikdy tak silné zastúpenie medzi poslancami šport nemal. Teraz je tam prinajmenej 10 bývalých špičkových športovcov, trénerov, ktorí bystria, ak sú na pretrase otázky športu…
Asi rozumieme… Tvrdíte, že šport má vplyv na politiku a politika na šport.
Samozrejme, ak budú pevné, dobré vzťahy v koalícii, aj mne sa bude dobre rokovať so štátnym tajomníkom, napríklad na Ministerstve financií. Keď sú vzťahy narušené, je situácia posúvať veci k vyššej kvalite a potrebe pre šport celkom iná, aj môj mandát na rokovaní nie je tak silný.
Ako vnímate súčasný slovenský šport? Ako vnímate šport vrcholový?
Ďakujem. Udreli ste klinec po hlavičke. Z úst vám vyletel súčasne s prvou otázkou šport vrcholový. Do nášho príchodu, do tejto oblasti, vnímala väčšina riešenie športu len prostredníctvom záujmu a výsledkov športu vrcholového. Z celého slovenského segmentu športu však patrí pre oblasť vrcholového športu, v percentuálnom vyjadrení, iba 0,6 % športových aktivít. Vrcholový šport v systéme, a obsahu slovenského športu, predstavuje presne také percento zastúpenia. Sú tu však i iné zoskupenia – šport výkonnostný, sú tu seniori, je tu šport materských škôl, je tu oblasť turistiky, cykloturistiky… Sú tu otázky motivácie pre zdravý pohyb, i ďalšie. My sa musíme snažiť kvalitatívne riešiť aj tieto zložky športu. A nie je ich málo, ako uvádzam. A uvádzam to preto, lebo my sme v tomto smere iní, než boli tí pred nami.
Pán štátny tajomník Husár, veľmi pekne ďakujeme za váš čas i názor. Aj my sme v našich médiách ohraničení priestorom. V budúcom roku nás poteší znova chvíľka vašej ústretovosti, v širších súvislostiach, rozprávať o tejto nie ľahkej téme.
Prajeme vám, za zástoj čitateľov, veľa zdravia a nech sa vám v oblasti plnenia pozitív, v oblasti slovenského športu, darí!
