„Je to náhoda, ak človek stretne dobrého priateľa, napríklad z vojenského života, v kúpeľoch po rokoch?“ – položil mi otázku známy, keď som mu s radosťou v hlase oznámil, že som v Kúpeľoch Dudince, presnejšie v liečebnom dome Rubín, stretol významnú športovo – spoločenskú osobnosť, ktorej život bol, a zostal pre mňa, zaujímavým.
Odpovedal som mu: „V náhody neverím.“ Môj známy však dobiedzal ďalšou otázkou: „Prečo to nemohla byť iba náhoda?“ Zareagoval som, že život ma naučil chápať, prečo sa iba nerozumní tešia zo ziskov náhody, keď práve rozhovor po rokoch, dlhší, konkrétnejší, s bývalým skvelým futbalovým reprezentantom československého futbalu, okrem iných aj hráčom klubov Slovan Bratislava, Dukla Praha, Dukla Banská Bystrica, ZVL Žilina či ZVL Považská Bystrica, ma upozornil, ako a prečo sa skúsení dokážu tešiť zo zisku múdrosti aj vo futbale.
Futbalový internacionál, Jožko Tománek, najskôr špičkový futbalista, technik na pohľadanie, ktorému loptu s podpisom venoval pri stretnutí aj legendárny Pelé, svojím životom tiež môže potvrdiť, že históriu slobodných ľudí nepísali ani nepíšu náhody, ale voľby – ich osobné voľby a vlastné rozhodnutia.
So spomínaným Jožkom Tománkom som sa osobne zoznámil ako vojak základnej služby v armádnom športovom kolektíve Dukly Banská Bystrica ešte v roku 1968. Trénerom mnohých talentovaných futbalistov tam bol v tom čase, futbalovými odborníkmi rešpektovaný, Bohumil „Mirek“ Musil z Prahy. Skvelý človek i špičkový futbalový tréner. Ten Bohumil Musil, ktorý na začiatku futbalovej sezóny 1968/1969 viedol vo vtedajšej federálnej lige, ako hlavný tréner, Duklu Praha. Na jej súpiske bol aj Jozef Tománek, ktorý narukoval do pražskej Dukly zo slávneho Slovana Bratislava. Dukla Praha sa nádejala, že práve on nahradí slávneho futbalistu Josefa Masopusta, vlastníka Zlatej lopty z roku 1962, ktorú vtedy udeľovala každoročne najlepšiemu futbalistovi Európy redakcia francúzskeho magazínu France Football. Len na okraj, práve France Football bude mať pod palcom hlasovanie a voľbu najlepšieho futbalistu sveta znova, kým UEFA bude mať na starosti marketingové pokrytie a záverečný galavečer spojený s udeľovaním cien.
Zlatá lopta je už takmer 70 rokov najprestížnejším individuálnym ocenením vo svetovom futbale.
Jožko Tománek, po príchode do Dukly Praha, nahradil hneď v 1. kole, v zálohe, vtedajšiu spomínanú hviezdu svetového futbalu, s ktorou porážala Dukla Praha na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia najväčšie a najslávnejšie kluby zo svetového futbalu, brazílsky FC Santos nevynímajúc, v tom čase azda najkvalitnejší svetový futbalový klub, ktorý zhodou okolností, v čase písania tohto článku, len pred pár dňami, prvýkrát v histórii, opustil najvyššiu súťaž v Brazílii. Tamojšia nepredstaviteľná vec, s prelievaním obrovského množstva sĺz fanúšikov, ale už tiež realita.
V tom čase kraľovalo armádne mužstvo z pražskej Julisky aj vo vtedajšej československej federálnej lige. V I. kole futbalového ročníka 1968/1969 nastúpili proti sebe na pražskej Juliske pred 4 600 divákmi práve Dukla Praha a jej mladšia menovkyňa Dukla Banská Bystrica. Ich základné zostavy vyzerali nasledovne.
Dukla Praha (s 5 Slovákmi v základnej zostave + 6. striedajúci hráč):
Ivo Viktor – Miroslav Čmarada †, Jiří Čadek, Ivan Novák, Jaroslav Bendl – Ján Geleta, Jozef Tománek (83. Jozef Jarabinský) – Ján Brumovský, Stanislav Štrunc †, Milan Hudec, Josef Nedorost †. Hlavným trénerom bol Bohumil „Mirek“ Musil †, ktorého nikto, zo známych, nevolal inak ako Mirek, Miro, Mirko či Miroslav. Jeho asistentom, ktorý po Musilovi od 23. do 26. kola mužstvo viedol, bol bývalý brankár Dukly Praha, Václav Pavlis †. A pplk. Musil trénoval v ďalšej sezóne už banskobystrickú Duklu.
Banskobystrickú Duklu kormidloval v zápase mjr. František Jiras †, známy hlavne zo zápasu Dukla Banská Bystrica – Slávia Praha tým, že v ňom striedal v poslednej minúte brankára Paľa Ondíka za Antona Buríka, ktorý bol v tom období veľkou oporou mužstva spod Urpína. Od tých čias, prinajmenšom v banskobystrickom futbale, zvláštne skloňovaný Jiras za veľký prehrešok, lebo urobil to, čo napriek hlasným upozorneniam divákov aj delegáta Holotu nemal, poslal v Prahe na Juliske k historickej prvoligovej premiére toto mužstvo Dukly Banská Bystrica: Lóránt Majthényi – Rudolf Mažgut †, Mikuláš Czingel †, Štefan Jutka (87. Jaroslav Melichar), Pavol Daučík – Anton Škorupa, Imrich Šporka, Ján Medviď – Ondrej Zajac †, Ladislav Petráš, Dušan Janíček. Asistentom Jirasa bol por. Ľubor Škvarenina †. Počerný rodák z Dolných Kočkoviec, dedinky pri Púchove, rodiska viacerých výborných futbalistov, Jozef Tománek, na tento zápas spomína takto:
“Po mojom príchode do pražskej Dukly som dostal od jej vtedajšieho vedenia ponuku, aby som aktivoval. Na Juliske ma prijal už na mojom prvom tréningu samotný Josef Masopust, čo patrične komentovala vtedy aj slovenská tlač, ale vnútorne som nikdy nebol nastavený tak, aby som hral dlhodobo futbal ako vojak z povolania v niektorom armádnom celku. Bolo mi jasné, že keď vojnu nepodpíšem, za Duklu hrať nebudem. Tréner Musil ma na prvý zápas postavil do zálohy na post, na Masopustovo miesto. Hostia z Banskej Bystrice vtedy vyhrávali, od 1. minúty, gólom Škorupu. V 5. minúte som sa vyrovnávajúcim gólom zapísal na listinu strelcov v drese Dukly, za ktorú som stihol predtým odohrať zopár priateľských zápasov. Po strelách Hudeca v 22. minúte a Nedorosta, ukázal v tomto zápase na stred ihriska rozhodca, pán Karol Galba z Bratislavy 3x, takže sme zvíťazili hladko 3:1. Pamätám si, že v tom čase malo až 8 hráčov v drese Dukly Banská Bystrica svoju prvoligovú premiéru. Okrem Štefana Jutku, Janka Medviďa a Imra Šporku – všetci. V drese s logom Dukly som ju mal tiež. Pravda je aj tá, že do slávneho Slovana Bratislava som prišiel z Púchova ako 17,5-ročný mladý chlapec 1. januára 1963. Keďže mi jeho tréner Jim Šťastný dával hernú zápasovú príležitosť medzi takými kvalitnými futbalistami, akými nesporne boli brankár Schrojf, Popluhár, obaja so striebornými medailami z MS vo futbale z Čile, Anton Urban, vtedajší kapitán mužstva, neskôr strieborný medailista s kapitánskou páskou na rukáve z OH v Tokiu, ale aj Šaňo Horváth, kapitán Slovana, víťaza PVP v 1969, po porážke Barcelony. Medzi hráčskych velikánov patril aj Jožko Obert, výborný človek, ten držal nad nami, omladinou, v tom čase patronát. Aj ja som tiež mal niečo v náročnej I. československej lige odohrané. I keď sme v tom čase spolu s Karolom Joklom či Ivanom Hrdličkom ešte patrili medzi tú spomínanú omladinu.”
Ten, kto Jozefa Tománka pozná, potvrdí, že okrem futbalových vedomostí a futbalového nadhľadu v sebe, nosí aj dostatok prirodzenej inteligencie, ktorej sa naučiť nedá. Jeho futbalová kronika, bohato popretkávaná tou životnou, ho predurčuje, aby pri približovaní konkrétností z nej, dostával čo najviac príležitostí rozprávať on sám. A aj preto má ďalšie slovo:
“V Dukle Praha som sa preto dlho neohrial, po odohraní 4 majstrovských zápasov ma prevelili z Dukly Praha do Dukly Banská Bystrica. V tom čase sme bývali v panelákovom dome na Mládežníckej ulici, v tom mojom prvom zápase na Juliske som netušil, že po krátkom čase ma bude trénovať pán Musil aj pod Urpínom. Stalo sa. Bol na mňa prísny, spravodlivý, futbalu rozumel. K prvému majstrovskému zápasu v drese Dukly Banská Bystrica ma však nominoval tréner Jiras, lebo on bol trénerom na Štiavničkách. Po rokoch som zistil, že tento futbalový klub má fantasticky presne spracovanú históriu. Nebol problém, jej tvorca Ing. Jaroslav Šiška nám ešte počas rozhovoru, o mojej kariére, poskytol v priebehu pár okamihov, presné informácie z mojej futbalovej premiéry v Dukle Banská Bystrica i tu všetky uvedené zostavy. V červenobielych farbách banskobystrickej Dukly som nastúpil 1.x v 82. minúte, v odvetnom zápase, práve proti Dukle Praha. Zostava Dukly spod Urpína bola nasledovná: Anton Burík † – Mikuláš Czingel †, Miroslav Chovan † (85. Milan Kollár †), Pavol Daučík, Štefan Jutka – Anton Škorupa, Imrich Deák †, Ján Medviď – Jozef Petrovič, Ladislav Petráš (82. Jozef Tománek), Štefan Šarišský. Trénerovi Jirasovi asistoval Škvarenina. Dnes si kladiem otázku: Bola to náhoda, alebo to tak malo byť? Zavše mi túto otázku položia aj tí, ktorých podrobná história zaujíma. Bola náhoda, že aj tréner Musil prišiel do Dukly Banská Bystrica trénovať? Domnievam sa, preto to vravím, podľa mňa, skôr potreba.”
Veľmi zaujímavé slová, uvažovania a myšlienky Jozefa Tománka, ktorý by mohol iste hovoriť aj o potrebe duálnosti v športe. Vôbec nie preto, že odišiel v Bratislave zo štúdia práva na vysokej škole. Skôr na základe vlastných bohatých skúseností, životných i futbalových. Zaujímavo, hlavne z úst veriaceho človeka, vyznieva tvrdenie, že náhoda nie je nič iné, než božie inkognito. Často je výhodou načúvať jeho vzácnym slovám. O futbale, tom vlastnom, ale aj z iných oblastí. Rovnako o svojom živote. Niekde už z hlavy niekoho vzišlo, a niekto to aj napísal, že slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné, ako mlčanie v pravej chvíli. Jožko Tománek vstúpil, po 20 rokoch svojho pôsobenia a života v USA, do liečebného domu Rubín v kúpeľnom mestečku Dudince. Postavil sa na schodište vo vstupnej hale, rozhliadal sa a mlčal. Myšlienkami sa vracal do minulosti.
“V rokoch 1968-1969 sme sem chodili s Duklou Banská Bystrica na sústredenia. Futbalové cesty vždy boli, sú a budú náročné. Cesty za futbalom však aj bolia. Dobré je, ak je každá cesta návratom. Na miesta, kde som už bol, kde mi napríklad, ako aktívnemu futbalistovi, poskytovali skvelú starostlivosť, rehabilitáciu, kde sme s kolektívom mohli relaxovať. V Rubíne sme sa lepšie v kolektíve spoznávali. Navzájom, spoznávali sme iných i seba samých. Rád sa vraciam na také miesta, ktoré mám rád – hlavne domov. Domov je vracať sa – k sebe. Už roky v prítomnosti vlastnej manželky Magdušky. Cestovaním a spoznávaním sveta, aj toho futbalového, som sa nesnažil hľadať nové domovy, vždy som sa snažil však viac a viac, čím som bol starší, vracať sa viacej k sebe. Aj minulosťou. Tou radostnou či najradšej zabudnutou. Prehry učia víťaziť. V drese banskobystrickej Dukly, aj podľa štatistík Jara Šišku, jeho presného archívu, dnes rešpektujem a spomínam, že vo futbalovej sezóne 1969/1970 som odohral v II. lige, lebo Dukla po známej kontumačnej prehre so Sláviou Praha z I. ligy na dlho vypadla, 1. zápas s Plzňou. Pred vďačným domácim publikom sme zvíťazili 3:0 a tiež sa mi podarilo prispieť k víťazstvu 1 gólom. Posledný zápas som odohral za Duklu v Hradci Králové, keď nás domáci porazili 2:0. Bolo to 16. novembra 1969. V tom zápase mal prvoligovú premiéru v mužstve Dukly Jožko Štepánek, neskôr prvoligový hráč Tatrana Prešov. Mužstvo viedol ako hlavný tréner Musil.”
Aj tieto slová pribúdali do redakčného nahrávača na pôde Kúpeľov Dudince a. s., a striedali filozofické otázky s tými faktografickými. Vôbec nie náhodou. Už je v našej publicistike zaknihované, že filozofický pohľad na svet nie je dostupný každému, ak máme na mysli hlbšie vedené uvažovanie aj z oblasti športovej histórie. Tu neobstoja krčmové reči. Ak má byť taká tvorba funkčná, vyžaduje sa od nej aj značná miera abstrakcie a ovládania zložitostí základných ontologických (filozofická disciplína o bytí), gnozeologických (ide o náčrt, zaoberanie sa zmyslovým a rozumovým poznaním), ale aj etických konceptov. Dostatočný dôkaz, prečo je aj v športovej žurnalistike o minulosti, približovanej v prítomnosti, živým slovom, potrebná a prínosná filozofia či otázky sociálne, alebo sociologické.
“Veľmi si vážime, s manželkou, nedávne stretnutie s generálnym riaditeľom Kúpeľov Dudince a. s., JUDr. Slavomírom Brzom. Napriek svojmu pracovnému vyťaženiu značne prispel aj k takémuto uvažovaniu o práci samotných spomínaných kúpeľov v tomto čase. O ich filozofii. Som rád, že fundovane sa vie postaviť tvárou v tvár aj k nedostatkom v našich životoch, ale zároveň nesúhlasí, aby nás ovládli. Už vyjadrovaním dokumentoval, že na svojej životnej ceste sa snaží, aby sme sa, aj z toho dôvodu, učili v praxi, pre ich úspešné odstraňovanie, trpezlivosti, láskavosti či nadhľadu. Vo svojej futbalovej kariére som mal šťastie a výhody. Trénovali ma kvalitní tréneri a hral som s výbornými hráčmi. Napríklad v spomenutej Dukle bol jedným z nich Janko Medviď. Podľa mojej mienky, Dukle odovzdal fantastické hráčske služby – na úrovni svojho futbalového maxima.
V Slovane Bratislava som odohral v rokoch 1963 až 1968 celkom 80 majstrovských futbalových stretnutí, po návrate zo spomínaných Dukiel ďalších 10, aby som počas rokov 1972 – 1978 pridal v drese ZVL Žilina ďalších 114 majstrovských stretnutí. Na toto moje pôsobisko tiež spomínam veľmi rád, lebo sa tam, v tom čase, stretla nielen skvelá futbalová partia, ale tam pôsobili aj kvalitní tréneri. Keď som tam zo Slovana prestúpil, trénoval tam v československom futbale pôsobiaci známy zvolenský obojživelník (futbalista a hokejista) Teodor Reimann a potom, presnejšie v rokoch 1975 – 1977 aj Jozef Marko, ktorý viedol v roku 1970 československú futbalovú reprezentáciu na MS v Mexiku.
Práve tento pán mi ponúkol, aby som na sklonku svojej hráčskej kariéry išiel, ako skúsený futbalista, pomôcť v záchranárskych prácach, do vtedajšej II. ligy, mužstvu Považská Bystrica. Poslúchol som ho. Možno aj preto, lebo mi v Žiline, okrem trénerských schopností, odovzdal aj kusisko životnej poézie s futbalovou príchuťou,”
– odvil dnes 78-ročný Jozef Tománek pre futbalovú verejnosť ďalšie, doposiaľ zabalené nite, z klbka, uloženého vo svojej 13. komnate. Potvrdil tak z praxe, že poézia života, to je nielen hráčska futbalová láska, ale aj trénerská.
Ale o tej s Jožkom Tománkom niekedy na budúce. Vtedy, keď si nájdeme čas zoširoka sa porozprávať o jeho trénerskom pôsobení vo Fiľakove, Podbrezovej, Jelšave či Púchove. Možno znova aj o inom. Vraj, láska je aj vo futbale, v podstate, duchovným ohňom…
Presvedčiť sa o tom budete môcť, možno, už z najbližších futbalových portrétov, o ďalších významných a zaujímavých osobnostiach z nášho športového, nielen futbalového života.
