Možno spomienky na obdobie spred 30 rokov v Soule, možno neopísaná a svetu neponúknutá radosť slovenských špičkových chodcov, fanúšikov v brazílskom Riu spred 3 rokov a možno nedávny rozhovor s mladým adeptom atletickej chôdze, ma donútili listovať v novinárskom bloku a dať vzácnej čitateľskej verejnosti doposiaľ nepublikované.
Opýtal som sa nedávno žiaka 9. triedy Základnej školy v Badíne, 5-násobného majstra Slovenskej republiky v tejto vekovej kategórii, Patrika Nemčoka, kto je jeho športovým vzorom. Odpovedal pohotovo, s radosťou, úprimne:
„Kto iný?! Olympijský víťaz Matej Tóth!“
Roky dávno predtým som podobnú otázku položil aj Matejovi Tóthovi. Bolo to v čase, keď sa tvrdým, poctivým tréningom a vlastnou zodpovednosťou k športu a životu, iba predieral k svetovým výšinám v atletickej chôdzi. Vtedy na otázku: „Maťko, kto je pre teba chodeckým športovým vzorom, odpovedal:
„Kto iný môže byť? Olympijský víťaz zo Soulu 1988 Jozef Pribilinec!“
Keď som tú istú otázku položil Jozefovi Pribilincovi v roku 2006, pri písaní vôbec 1. knižnej publikácie o histórii Dukly Banská Bystrica, pod názvom „Naša Dukla pod Urpínom“, okrem iného zareagoval a svojským, svojráznym, humorom i pohľadom na život, mi odpovedal, dnes mnohými stále ospevovaný a uctievaný ale podaktorými aj zatracovaný, pre mňa v časoch pretekania, nápadmi a postojmi, i výkonmi nenapodobniteľný, bývalý pretekár Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica:
„…tréner Benčík má jednu veľkú prednosť. Vedel, čo na mňa platilo. Dokázal ma vytočiť tak, že ja som bol schopný v pretekoch trhať asfalt!“ …
S odstupom rokov som sa mu počas chodeckých pretekov na Horehroní v Bacúchu prihovoril takto: „Nuž, Jožko, bez filozofie, tvrdohlavosti, tou tvojou mäkkosťou, ku ktorej si sa priznal, keď sme písali článok do jednej knihy pod názvom „My sme bojovali za hymnu, národ, dnes bojujú za peniaze“. Prezraď verejne, kto bol, vlastne, tvojim športovým vzorom? Pozrel sa na mňa skúmavo, ale v momente úsečne povedal:
„Juraj Benčík. Sám robil vrcholovú atletickú chôdzu a víťazil. Keď sa stal trénerom, veľmi mi pomohol víťaziť nad skvelými súpermi, Nemcom Ronaldom Weigelom, ktorý získal na OH, MS a vo Svetovom pohári celkom 7 medailí, Talianom Mauriciom Damilanom, i ďalšími, ktorí v tom čase tvorili svetovú špičku v atletickej chôdzi.“
Nuž a čo povedal na moju otázku: „Kto bol tvojim športovým chodeckým vzorom?“ samotný Juraj Benčík?
„Samozrejme, že v úplných začiatkoch môj 1. tréner, 1. reprezentant Československej republiky v tomto druhu športu zo Slovenska, Jozef Burcl. Keď som sa dozvedal viac o športovej chôdzi z minulosti, začal som sa zoznamovať s úspechmi Josefa Doležala z Prahy a ako dorastenec som mal úžasný rešpekt a úctu k Alexandrovi Bílkovi. Ale ty si, predsa, do svojej knižky napísal správne a pravdivo, že už v mladosti, keď som navštevoval v Trnave strednú školu, som sa hral na Gaba Zelenaya a pred očami mi bol stále olympijský víťaz Golubničij z vtedajšieho Sovietskeho zväzu…“
Keď to dopovedal, usmial sa. Cítil som, že zo spomienok mal radosť. Neviem či takú, akú prezentoval spolu so svojimi úspešnými bývalými reprezentantami Emilom Ruščákom, Jožkom Szabom, Milošom Bátovským ale i bratmi Žambokrétyovcami, tesne po skvelom triumfe Maťa Tótha na OH v Rio de Janeiro, keď Maťo prešiel víťazne cieľom a oni začali zvoniť, hlasno spievať, to známe Slovenskóóó!, Slovenskoóóó!, čím pre ostatných prizerajúcich sa zahrali skvelé divadielko, ktorého režisérom bola úžasná radosť z úspechu, reč a prejav toho, čo cítili vo svojich srdiečkach. Radosť a neformálna oslava spôsobili, že sa Brazílčania, i príslušníci iných národov, chceli fotografovať práve s nimi. Pochopili, že patria k Matejovi Tóthovi.
Potom, po príchode domov, na Slovensko, mi Juraj, keď som sa ho opýtal, aký film sa mu odvíjal pred očami, keď Matej Tóth famóznym výkonom porazil skvelých a veľkých súperov, odpovedal:
„Mihali sa mi pamäťou mená Úradník, Černý a dnes po 3 rokoch aj Patrik Nemčok“…
Zaujímavé návraty chodeckej generačnej ságy. Som rád, že to môžem dať verejnosti publicisticky na známosť celému slovenskému národu v období osláv 30. výročia zisku 1. zlatej medaily atlétom zo Slovenska.
