Prinášame vám pozápasové, utorňajšie, hodnotenia zápasu domácim trénerom a kapitánom a fanúšikmi Kežmarku a futbalu zo dňa 18. októbra 2022, po zápase 4. kola Slovenského pohára (Slovnaft Cupu) 2022/2023, v ktorom Dukla vyhrala najtesnejším rozdielom, len s 1 streleným gólom, a postúpila so slabou hrou do jeho 8-finále (5. kola), potom ako postavila len 2 hráčov 1-ligového základného kádra, z ktorého ostal v II. polčase na ihrisku už len jeden. Základný káder, okrem kapitána Polievku, ktorý v zápisu ani nefiguroval, sedel počas zápasu na lavičke. Dukla postúpila, ušetrila sily, nikto sa jej nezranil a tak splnila svoju povinnosť, na rozdiel od 3 iných 1-ligistov, čo vypadli z pohára v stredu.
Splnenie povinností býva často považované za samozrejmosť a tak neevokuje dôvod na pochvalu. Ani pri dobrom výkone, ktorému ale bola Dukla v zápase na hony vzdialená.
Opäť nás trochu prekvapilo, ale už by asi ani nemalo, že sme na štadióne nevideli, okrem nás, viac ako 1 stabilného fanúšika Dukly, cestujúceho, ako my, na takmer každý zápas, napriek tomu, že Kežmarok je z Banskej Bystrice autom ľahko a rýchlo dostupný. Iné je tvrdiť, že som fanúšikom a iné je to dlhodobo preukazovať. Prispel k tomu asi svojou troškou, aj, pre nás dosť nepochopiteľný, skorý výkop zápasov SP. Presadili si ho 1-ligové tímy, či kto? Domáce kluby, pre ktoré to býva v takýchto prípadoch veľký sviatok, boli ochudobnené o množstvo fanúšikov, ktorí sa tak skoro nemohli uvoľniť z práce. A oni zase o výnimočný futbal, často aj za niekoľko desaťročí. A oslovenie obcí SFZ-om z nižších súťaží v najširšom rozsahu v histórii, za účelom hrania Slovenského pohára a propagácii futbalu, na čo radi prikývli, majú predsa cieľ čo najširšej podpory verejnosti, alebo snáď nie? Ak áno, skoré výkopy, kým je ešte svetlo, nemajú logiku.
Už tradične sme robili rozhovory s členmi tímu domácich a aj domácich fanúšikov na štadióne.
Stanislav Koch, tréner domácich, populárny Záhorák na východe, na fotografii hore, v úvode článku, bývalý hráč Kútov, Svitu a Popradu, ktorý bol napr. aj asistentom trénera Ladislava Molnára v 2-ligovej VTJ KOBA Senec, pri jej jedinom zisku Slovenského pohára a aj Erika Bogdanovského pri zisku slovenského Superpohára v roku 2002:
„V prvom rade gratulujem Banskej Bystrici k postupu. My sme aktívne vstúpili do zápasu a myslím si, že prvých 25 minút sme mali 2 šance, z ktorých keby sme dali 1 gól, tak by bol iný vývoj zápasu. Rešpektujem silu súpera. Jednoznačne bola tam kvalita a v podstate, keď sme dostali gól, som už vedel, že ťažko sa budeme dostávať do nejakého takého herného prejavu, že by sme ich zatlačili, ale čakali sme trpezlivo, že príde nejaká šanca a že ich trošku ešte potrápime. V II. polčase, na začiatku, sme mali šancu, ale brankár Nôta to riešil veľmi dobre, vyrazil strelu a súper zaslúžene vyhral, lebo sme nedali gól a oni dali.“
Tomáš Ondrejka, kapitán domácich a ich najčastejší strelec v zápase, doplnil zhodnotením zápasu náš príjemný predzápasový rozhovor:
„Bol to dosť náročný a ťažký zápas. Banská Bystrica je nabehaná, natrénovaná, proste sú to profesionáli. Mali sme to veľmi ťažké. Škoda, mali sme zo začiatku šance. Moja šanca, keby sa to dalo vrátiť naspäť, tak asi by som to riešil inak. Lopta skočila predo mnou a prekopol som bránku. Terén je trošku hrboľatý, ale na to sa nebudeme vyhovárať. Boli lepší. Je pravda, že sme odviedli statočný výkon na ihrisku a že nám diváci často tlieskali. Ďakujem aj svojim spoluhráčom aj divákom, že prišli v takom hojnom počte a proste sme si užili zápas a ďakujeme za to všetko. Ak by sa hralo neskôr, asi by sme už nemali kde postaviť ostatných divákov.“
Jakub Bavoľár, stredný útočník domácich, Košičan:
„Bol to kvalitný zápas s fortunaligovým mužstvom. Hlavne išlo o to, aby sme si ten zápas užili. Myslím si, že to splnilo očakávania. Ľudia prišli fakt vo veľkom počte. Myslím si, že aj náš výkon nebol nejaký, že by sme sa mali za čo hanbiť. Práve že naopak, si myslím, že môžeme byť hrdí na seba, že sme fakt s fortunaligovým mužstvom držali, môžem povedať, že krok. Prehrali sme o 1 gól. Mali sme tam aj nejaké náznaky, že sme chceli ešte vyrovnať, ale bohužiaľ to nevyšlo. Myslím si, zopakujem sa, že sa nemáme za čo hanbiť. Pochádzam z Košíc, ale tu v Kežmarku som už od leta. Poznám tu veľa chlapcov, cítim sa tu veľmi príjemne, akoby som tu už bol doma. Sme výborná partia a to je vždy základ v každom mužstve.“
Tibor Friedman, prezident 1. MFK Kežmarok, bývalý divízny futbalista Svitu, potom Zvolena na základnej vojenskej službe a napokon Kežmarku:
„Zápas sa mi vcelku páčil. Od 1. minúty, lebo sme mali perfektné nasadenie a bolo vidno, že chlapci majú snahu niečo uhrať a chýbalo nám, dá sa povedať, len trošičku tzv. koncentrácie pri koncovkách. Takže nám chýbalo najmä to strelenie gólu. Škoda, že sme šance v úvode nepremenilo. Zápas sa mohol vyvíjať úplne inak, keby sme v I. polčase dali aspoň 1 gól. V II. polčase bolo vidieť na chlapcoch, že sme na tom kondične veľmi dobre a aj keď nás súper chcel potrápiť viac v II. polčase, bolo vidieť, že sme boli vyrovnaným súperom. Diváci boli perfektní, ani si nepamätám kedy ich bolo toľko, asi sme ich aj takých 10 posledných rokov toľko nemali. Nejednalo sa len o to, že tu hralo 1-ligové mužstvo, ale vidno, že ľuďom sa tu futbal páči a odkedy som tu ja prezidentom klubu, robím všetko preto, aby sme tu dotiahli čo najviac divákov, lebo diváci – to je vlastne hodnotenie nášho futbalu. Dnes ich tu bolo okolo 600 – 700.“
František Tomčák, bývalý, dnes už 56-ročný dlhoročný futbalista Kežmarku, brat bývalého známeho futbalistu, Interistu Mariána Tomčáka st. a strýko mladšieho:
„Myslím si, že markantný rozdiel medzi mužstvami nebol žiadny. Fakticky gól sme si dali skoro sami, keď to takto zoberieme, a hlavne prvá naša šanca… , keď takúto šancu nevyužijeme, nemôžeme vyhrať s bystrickým klubom, ale myslím si, že Banská Bystrica trošku sklamala dnešných divákov, lebo sme od nej čakali trošku viac, ale myslím si, že nakoniec postúpila a pôjde ďalej. Myslím si, že to bol sviatok pre domácich fanúšikov, ktorých počítam, že prišlo asi okolo 400 až 500 ľudí. Škoda, že to bolo tak skoro, lebo veľa ľudí robí do 15:00 či 15:30. Je to škoda… Myslím si, že zápas bol vyrovnaný, akurát ten 1 gól rozhodol.“
Beáta Oravcová, redaktorka, KTV – Kežmarská televízia:
„V televízii robím už 15 rokov. Robím nielen šport, ale všetko, lebo som sama. Zápas bol úžasný, pre nás škoda, že len 0:1, lebo je to ten najmenší možný rozdiel, ktorý, bohužiaľ, vyhráva aj prehráva. Chlapci mali šancu a myslím si, že sa Kežmarok nemusí vôbec hanbiť, aj napriek tomu, že je v 5. lige, oproti Banskej Bystrici, ktorá je v 1. lige. Priznám sa, že mužstvo Dukly nepoznám veľmi dobre, ale tréner je veľmi sympatický 😊.“
Jaroslav Kornaj, dlhoročný futbalista Kežmarku a Vysokých Tatier:
„Bol som v podstate veľmi sklamaný z Dukly Banskej Bystrice – 1. liga a 5. liga, to musí byť obrovský rozdiel a žiaľbohu nebol, nebol vôbec žiadny rozdiel! Vyrovnaná partia, dokonca sme dostali nešťastný gól. Naši chlapci hrali na doraz. Bolo jasne vidieť trénovanosť a 15 minút pred koncom už odchádzali, lebo nevládali. Ale to inak nemohlo byť… Čestný výkon, pekné prostredie, obecenstvo veľmi dobré. Tak sa má hrať amatérsky futbal. Naši hrali so srdcom a 0:1 je pre nás dobrý, výborný výsledok.“
Ján Petras, bývalý futbalista Kežmarku:
„Čakali sme viacej od Banskej Bystrice. Nakoniec výsledok zodpovedá výkonnosti, ktorá bola predvedená na ihrisku. Zo strany domácich to bol veľmi dobrý zápas, ale zo strany Banskej Bystrice, si myslím, že to bol slabší výkon.“
Emil Dinda, skalný fanúšik domácich, zo Slovenskej Vsi, ktorý bol na základnej vojenskej službe so starým otcom hráča Dukly Adama Hanesa, čím ho takto na diaľku pozdravuje, keďže sa odvtedy nevideli a priniesol aj ich spoločnú fotografiu z tých čias, ktorú máme v našej redakcii:
„Vzhľadom na to, že Bystrica nenastúpila s hráčmi základnej zostavy, keď ich bolo 9 mimo základu, domáci sa s tým a s nimi celkom dobre vyrovnali, na prekvapenie. Výsledok 0:1 hovorí, že sa domáci snažili podať čo najlepší výkon, hoci sa im to nie vždy darilo, ale celkove nesklamali svojich fanúšikov, ktorí boli spokojní s ich výkonom.“
Jozef Bavoľár, Košičan, otec stredného útočníka domácich Jakuba Bavoľára:
„Mne sa zápas, jasne že, pozdával. Prvých 15 minút nebolo vidno rozdiel medzi 5. a 1. ligou. Ale keď chcela Banská Bystrica zapnúť, tak zapla. O ten 1 gól, až maximálne 2, čo mohlo byť, bola Dukla lepšia. Nevadí, že nehrali hráči A-tímu Dukly. Diváci sa prišli tentokrát pozrieť na Duklu, nie na domácich. Naši sa chceli vytiahnuť a bolo to vidno, že hrali pekne a slušne.“
PhDr. Jozef Mazár, viac ako 50 rokov pôsobiaci publicista pri futbale a športe vôbec, ktorý je okrem mnohých ocenení, aj jedinečných v SR či ČR, držiteľom aj Ceny Gabriela Zelenaya:
„Už som sa raz písomne vyjadril a snažím sa to dodržiavať, že na futbal súčasného MFK Dukla pod Urpín chodiť nebudem, pokiaľ odtiaľ neodídu z jeho vedenia samozvanci. Napriek tomu, že tam pred začiatkom I. ligy prišli úspešnejšie trénerské, i ľudsky ďaleko kvalitnejšie kádre, a jeden tesne predtým aj nový, kvalitný športový riaditeľ. Dnes stále nemožno nájsť v niekoľkých funkcionárskych postavičkách súčasného vedenia MFK Dukla futbalovú radosť vlastnú v radosti druhého. Práve toto pre moju dušu, i myseľ, ponúkli v Kežmarku, aj týmto zápasom, domáci. Je to podľa mojej mienky šlabikár futbalového šťastia. Práve základným šlabikárom vynikol súčasný domáci funkcionársky tím v prepojení prostredníctvom trénerskej roboty a odovzdaných futbalových hráčskych srdiečok v zápase pre kvalitnú divácku atmosféru, ktorú tu bolo vidieť a cítiť. Futbal by mali hrať mužstvá v prvom rade pre radosť a zábavu divákov. Potvrdilo sa aj v tomto stretnutí, že len úprimné futbalové srdce otvára dvere kvalite ľudského futbalového spájania sa pre spoločné dobro, zatiaľ čo akákoľvek manipulácia tie dvere uzatvára. Na taký futbal už nechcem chodiť, kde vidím jeho odovzdanosť či prisluhovačov, len pre rozmach biznisu.“
