V prvé novoročné ráno 2022 skončila životná púť výborného futbalistu, Lacka Balenta. Po Paľkovi Strapáčovi, ktorý zomrel 29. decembra 2021 ide o ďalšieho známeho a bývalého vynikajúceho futbalistu. Pôsobil v prvých 2 historických sezónach VTJ Dukla Banská Bystrica.
Hráč na pohľadanie, výborný futbalista a rovnako človek, skúsený borec, ktorého ostrohy sa začínali brúsiť po vzniku VTJ Dukla Banská Bystrica, keď síce nebol súčasťou prevelenej športovej roty z Brezna ale bol po predsezónnych posilách ďalšou, v poradí 3. posilou Dukly, ktorá prišla v priebehu sezóny na ZVS – pre mladších na základnú vojenskú službu, už na jej úvod. On konkrétne v októbri 1965 – presný dátum, ako aj ďalšie nižšie neuvedené, mám vo svojom archíve, rovnako ako aj jeho štarty v jednotlivých zápasoch. Nastúpil aj v poslednom zápase sezóny 1966/1967, keď Dukla postúpila 1.x vo svojej histórii do II. ligy a to bol aj jeho posledný zápas v Dukle, keďže mu skončila ZVS.
Už vtedy, ako aj počas jeho bohatej kariéry, uvádzali nesprávne jeho priezvisko ako Bálent ale správne je Balent, čo som osobne overil, ako aj pri iných hráčov, priamo u neho. Až do konca svojho života, býval oproti mne, či neskôr oproti mojim rodičom, na Tulskej ulici v Banskej Bystrici, kde po dlhšie trvajúcich problémoch so srdcom, skonal doma na infarkt a nasledoval tak svoju manželku Idu, ktorá zomrela už v roku 2017. Načal tým už druhú jedenástku hráčov Dukly, z jej 1. historického kádra, ktorá už drví futbal, nohejbal či bago, tam hore.
Do Dukly prišiel zo Slovanu Bratislava, vtedy z jeho juniorky, za ktorú proti Dukle aj nastúpil vo vtedajšej Divízii v septembri 1965. Spoluhráčmi, ktorých Dukla porazila doma 2:1, mu boli vtedy takí hráči ako Vlado Hrivnák, víťaz PVP 1969, Jaro Šišolák st., Ján Hoffman, ďalší neskôr Duklista Jožo Gerhát, Ernest Malaszký, pod vedením Doda Reimanna.
Narodil sa 20. júla 1944 v obci Zborov, v okrese Bardejov, kde spočinú, na jeho želanie, aj jeho pozostatky, po smútočnom obrade v banskobystrickom krematóriu v stredu 5. januára 2022.
Ako futbalista začínal v útoku a postupne, počas celej kariéry, ako to občas býva, cez zálohu, kde pôsobil aj v Dukle a aj na tomto poste najdlhšie v kariére, skončil v obrane. Bol odchovanec rodnej obce Zborov, kde hrával za žiakov, dorast aj mužov, skadiaľ prestúpil do Bardejova v roku 1963, nasledoval prestup do Slovana Bratislava v roku 1964, čo už jasne znamenalo uznanie jeho kvalít.
Odtiaľ narukoval do VTJ Dukla Banská Bystrica, kde bol počas celej ZVS, po jej skončení prestúpil naspäť v roku 1967 do Bardejova, potom prestúpil do Prešova na 1 sezónu 1969/1970 a vo februári 1977 prestúpil do Bardejova, kde bol dlhé roky ikonou a kapitánom tímu, potom do Banskej Bystrice, do TJ ČSAD Rudlová (mestská časť Banskej Bystrice), kam ho to pritiahlo za manželkou. Tu pôsobil 1,5 sezóny a kariéru ukončil v roku 1979.
Osobne ma zaujal aj tým, že ako jeden z mála futbalistov, mal v zošite A5 aký – taký archív zápasov, v ktorých pôsobil, aj v Dukle Banská Bystrica a ktoré sme si mohli spolu porovnať a podopĺňať.
V Dukle to bol v prvých 2 sezónach pilier kádra, ktorý chýbal len v pár zápasoch a aj ako pravý stredopoliar, občas, aj keď výnimočne, aj stopér, v systéme 3 – 2 – 5, patril medzi najlepších strelcov. V prvej sezóne, keď sa tvoril káder a hľadala optimálna zostava, tvoril záložný dvojzáprah spolu, s o pol roka starším, so Slovanistom Jožkom „Kiťom“ Krištofovičom, tiež výborným strelcom a mimochodom otcom, dnes známeho, vo svete veľmi úspešného podnikateľa, ktorého som mal česť tiež spoznať a ktorý dostal vynikajúcu výchovu, ale neskôr už len od maminy, keďže Jožko opustil tento svet veľmi rýchlo, už ako 43-ročný. Futbal miloval tak, že sa vo svoj posledný celý deň v živote odfotil v milovanom drese Slovana – fotografiu mám tiež v archíve. Jeho osudom bola rakovina, rovnako ako aj Ľubora Škvareninu (obaja sú na hornej fotografii), promovaného pedagóga a hrajúceho trénera, ktorý zomrel ešte mladší, len vo veku 35 rokov.
Laciho najlepší kamarát bol v Dukle, ako to už býva, aj najpevnejší postový spoluhráč, stredopoliar, veľmi známy a rovnako kvalitný, Anton „Piri“ Škorupa. Laco hral vždy sprava, Piri vždy zľava, ak nehral spojku či v útoku. Bola to v Bystrici tak pevná a známa záloha, síce len 2-členná, ako neskôr mladšia košická, Štafura – Pollák – Daňko. Aj nástrel gólov mali podobný. V druhej spoločnej sezóne úplne rovnaký, celkove bol Piri len o pár gólov lepší. O ich priateľskej revnivosti mi povedal včera populárny Piri, žijúci v Ružomberku:
„Boli sme najlepší kámoši a boli sme neustále spolu. Obaja sme chceli byť lepší kanonier ako ten druhý. Hádali sme sa či doťahovali, kto bude kopať penaltu. Raz som to bol ja, raz on. Obaja sme ich premieňali a tak ani tréner nevedel, kto by ich mal kopať. Spomínam na to, ako som ho dvíhal na okno na ulici pri Národnom dome, kde liezol za budúcou manželkou… Ako sme na pláži drvievali nohejbal a stále nás vyzývali fanúšikovia Dukly na duel, so stávkami, že nám to ukážu a porazia nás. Nemali žiadnu šancu…“
Veru, na tie časy a zápasy, ktoré dlhodobo prebiehali na betónovej nohejbalovej ploche na pláži, si pamätám celkom dobre, ale najmä o tie neskoršie, tak o 7 – 10 rokov neskôr, keď som si proti ligistom mohol zahrať aj ja, keďže boli k nám, žiakom či dorastencom Dukly zhovievaví a vídavali sme sa v útrobách Štiavničiek a na ihriskách denne. Až napokon bola z toho niekoľkoročná tradícia, keď sa nohejbal hrával pravidelne, najmä na Internátnej ulici, kde sme my, z Tulskej, pravidelne hrávali proti domácim, za ktorých hrával proti mne osobne, najčastejšie Pišta Šarišský.
Laco a Piri sa potom opäť stretli, na rovnakých postoch, v Prešove. A kým pôsobil Laco v poradí, o. i., v tímoch: Slovan – Dukla – Prešov, Piri len trochu inak: Dukla – Prešov – Slovan.
V Bardejove bol zase jeho najlepší priateľ, o 7 rokov mladší, Florián „Floro“ Štefančin, veľmi známa ikona Bardejova, tam dodnes žijúca, ktorá potvrdila, že ho Laco veľmi veľa naučil a veľmi mu pomohol vo futbalovom raste. Floro, rovnako výborný chlap, bol Duklista v rokoch 1970 – 1972. Dnes, rovnako smutný ako Piri, zhodnotil Laciho, aj keď sa to pár slovami nedá, aspoň takto:
„Laci bol atletický typ, s perfektným výskokom a neuveriteľným krytím lopty. Dobre si pamätám, že keď si zobral na tréningu loptu, a ja som mu ju mal odobrať, tak on si ju tak dobre stále prikrýval telom, že to nebolo takmer možné a to ho prenáramne tešilo. Mal som ho veľmi rád. Hrali sme spolu 4 roky v Bardejove. Boli sme spolu výborní priatelia, aj s mojim bratom Jožkom, tiež hráčom Bardejova, ktorý hrával vysunutého útočníka a s Ferkom Žarnovským, ktorý pôsobil tiež v Dukle. Spolu traja Bardejovčania. Spomínam, ako sme išli spolu ako hráči Bardejova naspäť domov vlakom zo zápasu z Považskej Bystrice, my dvaja s Lacim sme vystúpili vo Vrútkach a išli pozrieť našich bývalých parťákov v Dukle, s ktorými sme sa stretli a príjemne posedeli v Národnom dome. To boli borci ako Janko Ilavský, Marián Masný a ďalší. A Laci aj budúcu manželku.“
Lacko, česť Tvojej pamiatke! Bolo mi cťou byť, aspoň na veľmi krátku chvíľu, súčasťou Tvojho života. Chlapci na Teba myslia…
