„Môj príchod do FO Slovan CHZJD mal veľmi zaujímavý priebeh.
Mala som asi 10 rokov, keď som sa začala intenzívnejšie zaujímať o futbal. Na našej malej dedinke Klastava pod Sitnom, dnes súčasť obce Baďan, som s chlapcami behala za loptou po celej dedine. Mali sme obyčajnú detskú loptu.
Rodičia sa s nami však vadili, že „zháňame“ po dedine, tak som poprosila vtedajšieho predsedu JRD (pre mladších: Jednotné roľnícke družstvo), či si môžeme na jednej lúčke blízko dediny spraviť ihrisko. Pozbíjali sme si drevené bránky a pracovala som celé letné prázdniny na tamojšom JRD a za zarobené peniaze som si kúpila ozajstnú futbalovú loptu.
Postupne som každé letné prázdniny brigádovala na našom JRD a odkladala som si peniažky, lebo som sa už zamilovala do FO Slovan CHZJD Bratislava a chodila som na ich zápasy po strednom a západnom Slovensku. Moja láska k futbalu rástla stále viac a uvažovala som, ako by som sa dostala do ich blízkosti.
Najprv som sa stala členkou Slovan klubu a stále som vypisovala na TJ Slovan CHZJD, kde bol vtedy tajomník pán Viliam Sokol. Bol to tiež skvelý človek. Raz som ho osobne navštívila v TJ na ulici Odbojárov. Sľúbil mi, že sa za mňa prihovorí na FO.
Bola som na jednom zápase v Bratislave a tam si ma všimol fotograf pán Sedílek – otec náhradného brankára Mariána. Požiadal ma, či by si ma mohol odfotografovať v tom slovanistickom kostýme, ktorý som si ušila podľa dresu hráčov. A takto sa mi začala otvárať cesta na futbalový Slovan. Mala som vtedy 15 rokov.
Ešte v starej tribúne býval správca pán Jozef Juračič s rodinou, ten ma pozval do rekvizitárne blízko kabín, kde sa vydávali dresy pre hráčov. Tam som strávila večer po tomto zápase a bola som v siedmom nebi, že si ma niekto všimol.
A tak to pokračovalo naďalej dopisovaním a mojím chodením na zápasy, kde som už potom neskôr neušla ani pohľadu pána Jurčáka, vtedajšieho tajomníka FO. Pozval ma na sekretariát a opýtal sa ma, či by som niekedy rada pracovala na FO. Povedal, že jeden jeho pracovník odchádza o 2 roky do dôchodku a mohla by som nastúpiť namiesto neho.
Do dnešného dňa nepochopím, ako tak mohol prekuknúť moje malé srdiečko a neznámemu dievčaťu ponúknuť takúto príležitosť. Viete si predstaviť, čo to pre mňa, dievča z malinkej dedinky, znamenalo? Asi ani nie!!! No pre mňa to bolo niečo, čo sa nedá vôbec opísať. Tá radosť, to šťastie, to treba jedine zažiť…
Môj milovaný Slovan mi otvoril, prostredníctvom pána Jurčáka, svoje dvere!
No nebolo to celkom také jednoduché. Prišla som do mojej milovanej Bratislavy, ešte ako veľmi mladá. Mala som necelých 18 rokov a bola som odkázaná len sama na seba. Našla som si prácu v Slovnafte, kde som prečkala tie 2 roky, no moje kroky denno-denne z práce viedli do druhej práce na Slovan, kde mi pán Jurčák pridelil prácu kronikárky, čo som robila s veľkou láskou a niekedy neskoro do večera.
Zo začiatku tam bol pán Jurčák so mnou, no pozdejšie mi nechal kľúče od sekretariátu a pracovala som sama. Pán Puskajler skutočne odišiel do dôchodku a ja som nastúpila namiesto neho ako organizačná pracovníčka. Na sekretariáte sme pracovali: ja, ako organizačná pracovníčka, Irenka Poláčková, ako sekretárka, pán Ján Fiala, ako medzinárodný tajomník a pán Jurčák, ako tajomník FO, čiže náš „šéf“.
Nadovšetko som milovala svoju prácu, ale aj môj celý slovanistický kolektív.
Pán Jurčák bol vynikajúci psychológ, pedagóg, rodič, šéf a kamarát. Videl ľuďom do duše a vedel čítať myšlienky. Keď som tam prišla, naučil ma všetko od základov správania, diplomacie, poctivej práce a lásky k belasým farbám. Bol to úžasný šéf.
Každé ráno sme mali poradu, kde nám rozdelil úlohy na celý deň a pred koncom pracovnej doby sme sa mu spovedali. Keď niečo nevyšlo, prebrali sme to v kľude, vysvetlil nám, ako by sa to dalo zvládnuť a vyriešiť. Jednoducho mal veľkú trpezlivosť a bol zhovievavý, ale prísny. Práca musela byť urobená tip-top. Neuznával polovičatosť a vyžadoval to aj od nás.
Uvediem aspoň jeden príklad. Bola som prvýkrát na služobnej ceste v Prahe a vrátila som sa s tým, že mne zverené úlohy som nezvládla k spokojnosti. Zavolal si ma do kancelárie a povedal:
„Danka, toto sa stalo prvýkrát, ale aj posledný. Ja nepoznám žiadne „Nedalo sa to vybaviť.“ Všetko sa dá, len to musíte chcieť. Sú 2 možnosti – buď to chcete, alebo nie!“
Tóno Ondruš zvykol hovoriť:
„Keď ma vyhodia dverami, tak sa vrátim oknom!“
Vzala som si to k srdcu a za tie roky som sa už nikdy nevrátila zo služobnej cesty, bez toho, aby som zverené úlohy nesplnila.
Pán Jurčák bol aj veľmi vplyvný človek. Mal nespočetné množstvo známostí a vedel vybaviť aj nemožné. V tých rokoch, keď bol pán Jurčák tajomníkom, FO Slovan CHZJD zožal významné domáce, ale aj medzinárodné úspechy a bola to veľká zásluha aj pán Jurčáka.
Veď to nebola práca len na sekretariáte, ale aj s mužstvom, masérom, lekárom, trénermi a všetkými ľuďmi, čo mali niečo spoločné s futbalom. Bolo to nekonečné vybavovanie, presviedčanie, diplomacia a všetko ostatné, čo sa točilo okolo futbalu.
Bol mojím veľkým vzorom. Aj ako žiť plnohodnotný život a nemilovať len seba samého, ale aj svoje okolie, svoju prácu a ľudí okolo seba. Keď bolo treba, vedel sa aj rozčúliť, no jeho hnev netrval dlho. Hľadal kompromis, aby nikomu neublížil. Snažil sa vždy ľuďom pomôcť a určite nikomu vedome neukrivdil.
Napríklad sme pár rokov spolu podávali rovnaké čísla na športke a mali sme dohodu, že kto prvý vyhrá, tak sa s druhým podelí. Nedarilo sa nám dlho, až raz pred Vianocami sme išli podať športku a ja som akosi nemala chuť, tak som nepodala. Pán Jurčák sa mi smial.
„Danka, len aby ste neľutovali.“
No, a predstavte si, uhádol všetkých 6 čísiel, čo bola vtedy 1. cena v športke.
Zavolal si ma k sebe do kancelárie, podal mi do rúk vyšší obnos peňazí a povedal mi:
„Danka to máte bolestné za všetky tie roky.“
Jasné, že som plakala ako malé dieťa, ale to gesto pána Jurčáka bolo úžasné. Raz zase, už si nepamätám v akej to bolo súvislosti, no chcela som mu zaklamať a on ma predbehol a hovorí mi:
„Danka, zbytočne by ste chceli klamať, Vy to aj tak neviete.“
Od vtedy som sa o také veci vôbec ani len nepokúsila.
Snažila som sa moju prácu robiť svedomito a poctivo, aby som vždy pred šéfa mohla predstúpiť a povedať:
„Splnila som všetky úlohy a môžem sa zodpovedať ku vzájomnej spokojnosti.“
Bol to človek s veľkým „Č“. Miloval, okrem futbalu, nadovšetko svoju rodinu. Pamätám si aj na jeho manželku. Málo chodila na Slovan, ale keď prišla, to sa teraz vari ani nevidí, tá láska, úcta, milota, ktorou ju zahŕňal a ja som to vždy obdivovala. Tak isto aj synovia Ľuboš a Majko, keď prišli za ním, jednoducho mu boli všetkým.
Majko, keď promoval na UK, tak pán Jurčák pozval aj mňa. Chodili sme spolu na rôzne tzv. schôdze, kde sme spolu zažili veľa pekných a nezabudnuteľných chvíľ, na ktoré veľmi rada spomínam až dodnes.
Sú spomienky, ktoré neviem ani opísať, ale viem jedno, že tie roky, čo som prežila na FO Slovan CHZJD Bratislava, pod vedením tajomníka pána Jurčáka, boli najkrajšie roky mojej mladosti.
Jedného dňa som si však našla ešte väčšiu lásku, ako môj milovaný Slovan a odišla som zo Slovana v priebehu jediného dňa… Nemohla som inak…
Vtedy, keď som pánovi Jurčákovi ráno oznámila, že dnes odchádzam preč, tak sa na mňa díva a hovorí:
„Danka, Vy ste sa určite zbláznili!!!“
A „žiaľ“, mal pravdu. Zbláznila som sa do jedného mladého muža, ktorý je až podnes mojím manželom. Máme spolu 2 zdravé a krásne deti. Žijeme spokojný život, ďaleko od Bratislavy, no moje srdce má, na šťastie, tiež 2 chlopne. V jednej je môj milovaný Slovan a v druhej moja milovaná rodina.
Keď mi to osud a čas dovolí, idem do Bratislavy, stretnem sa s niektorými mojimi hráčmi Slovana a zaspomíname si alebo si telefonicky napíšeme správu, či si zavoláme ešte aj s Irenkou, niekedy poklábosíme o našich spoločných rokoch na sekretariáte. Chcela by som ešte, aby sme išli spolu ku hrobu pána Jurčáka a trochu sa s ním „podebatovali“ a pospomínali si spolu.
Sme veľmi radi, že ešte žijeme, lebo život je krásny, ale veľmi krátky na to, aby sme stihli všetko, čo sme si vysnívali a predsavzali.
Ďakujem Bohu, že mi doprial prežiť časť môjho života na Slovane v spoločnosti pána Jurčáka a celého kolektívu ľudí, čo v tých rokoch tvorili ten slávny klub – Slovan CHZJD Bratislava.“
Pozn. redakcie Duklasportu:
S veľkým potešením, radosťou a úctou, k slovám autorky vyznania, pani Daniely Spodniakovej, k svojmu bývalému šéfovi, tajomníkovi (dnes predsedovi či skôr prezidentovi) futbalového oddielu Slovana Bratislava, pánovi Rudolfovi Jurčákovi, ktorý by sa 26. februára 2022 dožil 100 rokov, sme uviedli o ňom ďalšie spomienky, ktoré nám veľmi zaujímavo spracovala, ako ďalšia, na naše požiadanie.
Ďakujeme!
Nie je ľahké si predstaviť, že by sa také vyznanie či niečo podobné, mohlo stať aj v dnešných dňoch, v ktoromkoľvek slovenskom, asi nielen futbalovom, klube.
Týmto skladáme hold práci pána Jurčáka, práci a spomienkam jeho najbližších spolupracovníkov a rodiny – našich respondentov, Vladimíra Vargu, syna Mariána, Daniely Spodniakovej a iných – na neho, na veľkú FUNKCIONÁRsku osobnosť slovenského futbalu a Slovana Bratislava.
Máločo tak dnešnému futbalu, a opäť nielen futbalu, ale celému športu, na Slovensku chýba, ako kvalitní funkcionári, na ktorých stoja a padajú kluby a tým práca a život mnohých v nich. Úcta k práci iných, a tým aj ku svojej práci, a láska ku klubu, nemá takmer nič spoločné s tým, o čo často mnohým v športe ide…
Seriál príspevkov pripravujú, a čitateľom ponúkajú, Jozef Mazár, Jaroslav Šiška a Jozef Ivan.
