Prvá starosť, ktorou sa snažím vo svojej publicistike zaoberať, v súvislosti s analýzami o futbalovom dianí v danom klube, vyplýva z toho, že mi chýba poznanie základných faktorov futbalového klubu, o ktorom chcem písať. To čo chcem dávať pre čitateľa na papier, sa snažím poznať hlbšie, aby som mu čo najjednoduchšie priblížil to základné, ktoré za posledné 2- až 3-ročné obdobie, daného futbalového klubu, pre priaznivcov futbalu formoval. Snažím sa vhodne študovať a analyzovať klub a blízke okolie, o ktorom budem dlhodobejšie písať pre svojho čitateľa, ktorého si vážim a zväčša sa s ním snažím rôznorodo komunikovať, hlavne na témy, ktoré sú slovenskému futbalu, v spájaní s hrdým fanúšikom, z rôznych príčin cudzie.
Zavše o tom s čitateľom či zainteresovanými diskutujem osobne, ako sa hovorí, priamo z očí do očí. Dnes je to veľmi potrebné, lebo žijeme veľmi ťažkú dobu, aj pri súčasnom futbale. Počúvame to pomaly takmer od každého, ale je to tiež len uhol pohľadu, keďže keď si bližšie prečítame či vypočujeme nejaké diela historikov či stačí si len pozrieť nejaké filmy, aj tam počúvame, v rôznych, aj dávnych obdobiach, ako vtedajší žijúci hovoria to isté.., že vieme, že žijeme ťažkú dobu… Patrí sa na úvod uviesť, že publicistikou o futbale sa zaoberám od čias svojich hráčskych, neskôr rozhodcovských, funkcionárskych, najskôr dopisovateľských, neskôr určitých elévskych činností, až po súčasnú vyše 55-ročnú novinársku publicistickú prax.
Jeden múdry a skúsený tréner, predtým špičkový futbalista svetového formátu, mi raz, v našich častých rozhovoroch, povedal aj toto:
„Tréner musí poznať predovšetkým klub, ktorý predstavuje nemennú a stálu jednotu, potom mužstvo v celku a nakoniec čo najlepšie aj hráčov samotných.“
Zaujal ma vtedy ešte ako začínajúceho redaktora, už však nie eléva, že aj pre moju profesionálnu novinársku činnosť je poznanie klubovej činnosti nanajvýš dôležité. Prečo? Budem predsa pôsobiť pracovne v prostredí, ktoré má športové „pozadie“ a predstavuje organizáciu, stelesňujúcu, napríklad, pri dlhodobo kvalitných výsledkoch na rôznych úsekoch svojich činností, psycho–sociologickú jednotu. Podľa mojich dlhoročných skúseností, tieto 2 prvky udávajú tón prostredníctvom zákonov športu, jeho etiky, ale aj technického stavu a dominujú určitým problémom psycho–sociologického charakteru mierou vrchovatou aj vo futbale. Potvrdilo sa mi to na činnosti, napríklad armádnej futbalovej Dukly Banská Bystrica, v ktorej som mal možnosť vo funkcii výkonného práporčíka pôsobiť v rokoch 1968 – 1970, aby som si mnohé mohol overovať postupne vo viacerých slovenských a českých, ale i iných kluboch, tak domácich, ako aj podaktorých zahraničných. Mnohé futbalové hviezdy som mal priamo v ažurite a žil som s nimi dennodenne.
Tieto problémy a psychologické vplyvy sa aj dnes objavujú v súčasnom MFK Dukla, ktorá bola, a zostala podnes, môjmu srdcu najbližšia, práve pre logo DUKLA, vo svete tak, v prípade špičkového futbalu, do dnešného dňa rešpektované a uznávané. Nie so všetkými som bol však na takej úzko prepojenej spolupráci, ako trebárs v prípade Dukly Praha, ešte za čias vedenia Rudolfom Kocekom, trénermi Vejvodom či Masopustom. Taká spolupráca je dodnes stelesňovaná stále úzkym prepojením, azda s najstarším a najfunkčnejším futbalovým tajomníkom, Miloušom Jíchom, z bývalého špičkového československého futbalu, kedy sme vozili medaily z MS, OH či majstrovstiev Európy, alebo klubového života (Dukla Praha, Slovan Bratislava, Tatran Prešov, Spartak Trnava, VSS Košice a podobne).
Všetky futbalové kluby na tejto planéte Zem písali či píšu svoje dejiny. Nie všetky kluby, ich funkcionári, tréneri či hráči dokázali či dokážu byť aj dnes hrdí na svoju prácu i ten svoj klub. Úprimne, to je na každom v klube poznať, nie tváriac sa. Každý klub má svoje predstavy o svojej činnosti. Od toho prvoligového až po ten v najnižšej klubovej súťaži slovenského vidieka. Rozdiel je ale iste v tom, či je napr. klub mestský alebo súkromný. Reprezentácia mesta nesie svoju vážnu zodpovednosť, súkromný klub sa môže na to len hrať a má samozrejme právo aj na úplne zlé rozhodnutia, keďže hrá len o seba. Príkladov máme už z krátkej histórie možností podnikania u nás dosť, keď sa stratilo kvantum ihrísk, futbalových oddielov či futbalov v obciach a v niektorých mestách padol až na úplné dno – často pre neschopnosť a ješitnosť jednotlivcov na ich čele či pre odhryznutie si priveľkého sústa. Trestnoprávnej zodpovednosti sa teraz nevenujeme, na to je potrebný iný priestor. Ekonomicky trochu znalým je zrejmé, že ekonomika našej krajiny je orientovaná prodlžnícky, nie proveriteľsky, čo je jeden z hlavných rozdielov medzi viacerými ekonomikami na západe a na východe Európy a zárukou stagnovania a dlhodobého šafárenia. Keď je dojka štát, či jej niektorá dcéra, nič lepšie potom pre zvýhodnených neexistuje.
Raz mi v tom čase úspešný tréner Zemplína Michalovce, odchovanec futbalu slávnej Trnavy, bývalý výborný futbalista, pán Štefan Pšenko, ešte v období, keď hral Zemplín II. celoštátnu československú ligu, ale moja komunikácia sa do plnej šírky s ním rozvinula až keď bol trénerom vtedy divízneho Vranova nad Topľou, povedal – citujem ho z vtedajšieho obdobia 70. rokov minulého storočia:
„Každý úspešný klub bol ovplyvňovaný v minulosti rôznymi aspektami. Aj ekonomickými. Peniaze vždy boli, budú, aj sú, iba jeden technický problém. Je ich preto potrebné, rovnako ako ostatné problémy, technické, ľudské či iné, v dobrom klube neustále múdro spravovať. Za najpodstatnejšie a najdôležitejšie, osobne po dlhé roky môjho pôsobenia pri špičkovom futbale, považujem trvalé hodnoty, nadvládu jednej, najúspešnejšej generácie a super hráčov či funkcionárov. V Michalovciach k takých patrí pán magister, profesiou lekárnik, Alexander Bugala.“
Po desaťročí získavania ďalších potrebných skúseností pre funkčnú publicistiku si dovolím dnes tvrdiť, že úspešné futbalové kluby boli, sú, aj zostanú, charakterizované veľkými skutkami. Napríklad spomenutý Zemplín Michalovce vysielal oddávna viacerých futbalových velikánov a viacerých talentovaných chlapcov presadzovať sa vo vyspelom európskom či svetovom futbale. Stačí dobre poznať bohatú históriu tohto futbalového klubu Zemplína. To isté platilo o futbalovom Tatrane Prešov, čo dokumentuje napríklad aj kniha z autorskej dielne súčasného licenčného agenta FIFA, Vladimíra Vargu, pod názvom: „Moje videnie futbalu“.
Konkrétne príklady možno však, v oveľa väčšej šírke, uvádzať napríklad z Anglicka, Škótska, Holandska či iných krajín, kde zakladali kluby svoje futbalové školy pre futbalovú mládež. Armádna Dukla Banská Bystrica bola v tomto smere tiež priekopnícka v Európe, vďaka trénerskému pôsobeniu Petra Benedika, keď žal futbalové úspechy s mládežou napríklad nielen v Československu, ale aj vo vyspelom futbalovom zahraničí, čo sme už publikovali o založení 1. futbalovej akadémie v Dukle Banskej Bystrici.
Chcete konkrétnejšie dôkazy? Úvodná fotografia tohto zamyslenia bola urobená v júni 1988 na kvalitne obsadenom medzinárodnom dorasteneckom turnaji v nemeckom Ostrachu, keď vo finálovom súboji zvíťazili dorastenci Dukly Banská Bystrica (na turnaj boli prihlásení z dôvodu vyššieho herného rešpektu vtedajšej armádnej futbalovej Dukly Praha pod jej názvom) vo futbale nad svojimi rovesníkmi v dresoch Fortuny Düsseldorf jasne 4:0 (2:0). Podobných príkladov je znova na ďalšie knižné vydanie. Odborná robota spomenutého trénera, jeho otcovská komunikácia s vtedajšími mladými chlapcami, bola neskôr zahraničím a je do dnešného dňa, veľmi cenená. Pravdepodobne ako žiadneho iného slovenského mládežníckeho trénera v tých časoch, z ktorých ho dodnes, hlavne na západ od nás, poznajú, často spomínajú či sa na neho pýtajú – také renomé si vybudoval, k čomu mu samozrejme pomohla aj výborná znalosť nemčiny.
Vďaka Benedikovej škole, tzv. Benedikovcom, boli už pod názvom Dukla Banská Bystrica potom dorastenci armádnej Dukly Banská Bystrica žiadaní a pozývaní na tie najprestížnejšie klubové futbalové medzinárodné dorastenecké turnaje Európy.
Po rokoch mi jeden zahraničný tréner, práve v nemeckom Ostrachu, keď tam hrali výbery dorastencov Portugalska, Francúzska, domáceho Nemecka a Slovenskej republiky, okrem iného, povedal toto:
„Tá slovenská reprezentácia veľmi zaostáva za školou, ktorú praktizoval Peter Benedik. Preto sme pozvali slovenský reprezentačný výber 20-ročných chlapcov, lebo sa chceme podeliť s pánom Benedikom o jeho veľmi potrebné, ním získané osobné skúsenosti v práci s mládežou. Vieme, lebo sme to sledovali na viacerých turnajoch, že on svoju silnú generáciu vytvoril tvrdou prácou, dobrým výberom hráčov na jednotlivé posty a dokázal vzácne, múdrymi vlastnými myšlienkami, vytvoriť svoju, aj v Nemecku uznávanú mládežnícku futbalovú školu. A vy o tom máločo píšete, takže ho máme tu.“
Veľmi som sa vtedy, po takýchto úprimných slovách, červenal.
Keď som našich vtedajších reprezentačných trénerov spomenutej generácie nevidel ani sedieť na pozápasových tlačových besedách, tak som si všímal aj viac podaktorých veľmi smutných hráčov, ktorí svojím zrakom, po prehraných stretnutiach, hľadali práve Petra Benedika – a môj rumenec na lícach, práve vtedy, vystriedal smútok vo vlastnom srdiečku.
Ďalší z dôvodov prečo som sa rozhodol práve pri výročí 75. narodenín Petra Benedika napísať aj toto moje zamyslenie.
V Nemecku, Španielsku, ale i v Čechách a na Slovensku, som vďaka trvalej a dlhoročnej osobnej komunikácii s múdrymi funkcionármi, viacerými skvelými trénermi, skúsenými a futbalom ošľahanými, dnes už nežijúcimi novinármi či skvelými futbalovými rozhlasovými a televíznymi komentátormi, ale i mnohými vo svete uznávanými super hráčmi pochopil, nevynímajúc Pelého či Maradonu, že kvalitným sa môže stať len klub, ktorý má zásluhou dobre, hlavne múdro vyskladaných spomínaných futbalových klubových štruktúr jasno, po akej ceste a akými krokmi bude kráčať. Preto, aby divákom, hlavne tým svojim, verným, ponúkal družstvá či mužstvo dospelých dobre organizované, obratne vedené na každom poste z obsadenej zápasovej lavičky i v tréningu, s vyváženou kolektívnou hrou, z ktorého budú nadpriemer vynikať aspoň 2 jednotlivci.
Priamy vplyv na toto všetko môže, alebo aj má mať, nie je to však podmienkou, dokonca nemusí byť ani členom klubu, erudovaný, a samozrejme nielen na peniaze, bohatý jedinec. Okrem toho tam môže, alebo tiež aj mal by byť aj taký, ktorý chce futbal seriózne, a najmä transparentne, sponzorovať. To znamená, poslať na účet klubu priamo zo svojho súkromného či firemného účtu peniaze na účet klubu, kde budú riadne zaevidované a je samozrejmé, že ho bude, alebo môže zaujímať, ako bolo s uvedenými prostriedkami naložené, zodpovednými ľuďmi v danom klube, ktorí skladajú účty, ak ide o akciovú spoločnosť, dozornej rade. Ak ju však „vlastní“ iba „sponzor“ či majoritný majiteľ akcií, zvyčajne nič z uvedeného neplatí, len to, že môže robiť aj akékoľvek rozhodnutia – a dokonca skryte, za chrbtami iných. Rovnako dobré ako zlé. Tiež môže, aj na úkor fair–play futbalu, robiť svoj biznis, až potiaľ, pokiaľ mu to je dovolené. Iné je to vtedy, ak by mal, zaslúžený, imidž malého veľkého velikána. Na to je však Slovensko, pravdepodobne, ešte príliš mladé… Ale o tom znova inokedy a na inú tému.
Obdobie super hráča trvá, v usporiadanom a dobre riadenom klube, dovtedy, pokiaľ hráč vydáva zo seba všetko nielen na ihrisku, ale aj v kabíne a spoločenskom živote, kde si ho za spomenuté super vlastnosti vysoko váži široká verejnosť a na klub, v ktorom pôsobí, sú hrdí aj neoslovení ďalší potencionálni sponzori. Rozhodne pre úspešný klub nemôže úspešne pracovať len jeden licenčný agent. Znova ďalšia téma na osobitné zamyslenie.
Každý vie o protikladoch vo vzťahu hráč – tréner – vedenie klubu či jeho rozhodnutia. Tieto rozpory môžu byť riešené rôznym spôsobom.
Kvalitný tréner aj preto musí korektne počas svojho pôsobenia poctivo a úprimne nachádzať korektnú spoluprácu aj s médiami. Musí byť vyzbrojený odborne nie len futbalovými praktikami samotného kvalitného tréningu či koučovania, ale hlavne pre verných fanúšikov, odborne na úrovni, pravidelne prinášať analýzy prípadných neúspechov. Povedať napríklad: „Prehru beriem na seba“ je prinajmenšom vo vzťahu k vernému dlhoročnému priaznivcovi, ktorý je hrdý na svoj klub, neetické. Taký divák dobre vie, že tréner do rozporu so super hráčom či licenčným agentom, respektíve tým, kto dáva do klubu peniaze, často neprichádza či sa mu doslova vyhýba. Ale vždy ide viac menej o širší psychologický a sociálny problém, ktorý nie zriedka vrcholí v boji trénera o autoritu s kvalitným funkcionárom futbalu, ale často i s viacerými hráčmi kabíny, rozhodcami, alebo samotnými novinármi.
Ak napríklad takáto situácia v MFK Dukla nastala, hlavne po 2 veľkých sklamaniach, keď mužstvo dospelých nepostúpilo do najvyššej futbalovej súťaže, kedy v A-mužstve klesala z roka na rok výkonnosť mužstva, z pohľadu nutného nárastu kvality cestou smerom hore, ale i viacerých jednotlivcov, ktorých nakúpili ako inde nepotrebných, futbalovo málo na I. ligu produktívnych. Kvalitný futbal sa nesmie hrať pre jedného z členov reťazca, ktorý uvádzam vyššie, ale ani pre dvoch či troch. Futbal sa, od svojho založenia, principiálne, hrá pre radosť futbalových srdiečok a ani dnes by sa nemal hrať za účelom dobrého biznisu jednotlivca, ale hlavne pre verných futbalových divákov. Ak tomu tak je, čoskoro taká situácia aj tak skončí.
Kvalitný futbalový produkt sa dlhodobo v klube neudrží nikdy, ak je na nízkej úrovni práca s deťmi a mládežou. Aj tá je v súčasnom MFK Dukla, nielen podľa výsledkov, na bode mrazu. Čo však s tým a v takom prípade, ak budú strácať či strácajú, na hodnotách A-mužstvo a mládež takmer naraz celkovo. Aj keď to tak mnohým či väčšine vôbec nemusí pripadať. Potom ale bude zase neskoro. Za všetko v klube je zodpovedné vedenie alebo aj nevedenie. Za úspechy aj za prehry. Za vinu aj nevinu. Musí vážiť každý krok, ale musia tam byť takí, čo dokážu vážiť a musia aj chcieť a veľmi záleží na tom, čo chcieť a čo vážiť. A v neposlednom rade aj kvalitne viesť prácu a dialóg s fanúšikmi a médiami.
Skúsenosti z oblasti futbalu ukázali, že riešenie tohto problému je veľmi ťažké a zložité. Každý futbalový klub je závislý na mládeži. Niet k dispozícii kvalitný počet talentovaných chlapcov, chýba kvalitná spolupráca s rodičmi či školami a vo vedení klubu sedia i takí, ktorí sa pod toto všetko svojou neschopnosťou podpísali. Malo by nasledovať dobrovoľné odstúpenie takých neschopných funkcionárov? Malo by, vraj v prípade MFK Dukla, ísť o súkromný klub?!… Skutočne o taký klub ide?… A čo MFK – Mestský futbalový klub?
V súčasnom MFK Dukla je situácia, až na malé svetlé výnimky, taká…, taká podivná. Hlavne futbalový divák by sa mal čo najskôr dozvedieť, kto konkrétny, toto čo ponúka súčasnosť, zavinil? Odhliadnuc od výsledkov. Ak ide o súkromný a nie mestský klub, osobne ma nezaujíma, ako publicistu, okrem užívania spomínaného loga DUKLA v názve nič, lebo súkromný klub s takto sa odvíjajúcou funkcionárskou robotou v mojej publicistike priestor nemá. V opačnom prípade je potrebné konkrétne vedieť, napríklad, aj takú maličkosť, kto nemohúcny, odborne či ľudsky neschopný, poberá plat, aj z prostriedkov rozpočtových, ale neefektívne sedí na jednej resp. viacerých stoličkách a chýba mu predovšetkým futbalová schopnosť riadiť či trénovať futbal. Od detí až po dospelých.
Táto vyššie konkrétnejšie popísaná výrazná medzera, spočívajúca v slabej praktickej funkcionárskej či trénerskej odbornosti podaktorých jednotlivcov, nemôže v prepojení na mesto a logo DUKLA hanobiť oboje, lebo oboje bolo inými, než sú dnešní súčasní funkcionári spomínaného klubu, tvrdo nadobudnuté, a je aj v úspešnom futbalovom svete, stále cenené.
Hlavným problémom viacerých súčasných ligových klubov, mám na mysli I. a II. ligu, dovolím si uviesť aj väčšinu z III. líg, je skutočnosť, že všetkým a zvlášť súperom, je známy tak ich technicko–taktický, ako aj fyziologicko–psychologický stav. O mnohých sú známe dokonca i súkromné životy funkcionárov, pracovné systémy a ďalšie súvislosti s tým spojené. Takmer každý každého pozná… V dobrom i zlom. A platí aj to, lebo ľudia sme už raz takí, že ak bol niekto na dobrej či zlej strane, svojimi skutkami či vyjadreniami, a často ani nezáleží či si to o ňom napr. len mysleli, už sa mu ťažko podarí prevaliť sa na druhú stranu.
Kladné a záporné javy sú sledované s veľkým záujmom, aj preto často nadhodnocované či podhodnocované, aby sa zistilo čo najviac informácií a darilo sa rozbíjať klub na drobné kúsky. Takýto stav má istotne viacero príčin, o ktorých je potrebné diskutovať s nadhľadom a riešiť ich v pokoji, v kruhu hodnoverného funkcionárskeho aktívu.
A tú nápravu aby aj vedeli, v konečnej fáze fair–play, aj zrealizovať. Tak to zvykli robievať aj najväčšie či najmenšie futbalové kluby sveta, aby pred divákov a futbalovú verejnosť predstúpili s korektnými bodmi nápravy daného stavu.
Prikláňam sa vždy k tým, ktorí tvrdia, že v takom komplexe problémov, o ktorých pozná verejnosť rôznorodé pravdy či nepravdy, by mal aj MFK Dukla pozerať na seba prostredníctvom pravdivých súvisiacich činiteľov aj menovateľov. Podľa mojej mienky je najdôležitejším faktorom prvok psychologický a ľudský, odvíjajúci sa, pri skutočnom riešení jeho podstaty, od úprimnej reči vlastných srdiečok, kde žiadne klamstvo či akákoľvek pomsta by nemali dostať priestor.
